www.skdp.sk

Stravovanie zamestnancov ako daňový výdavok

Výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním sú u zamestnávateľa za určitých presne stanovených podmienok výdavkom znižujúcim zdaniteľné príjmy. S účinnosťou od 1. decembra 2016 sa zvyšujú sumy stravného pre jednotlivé časové pásma a tým sa zvyšuje aj limit príspevku zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov.

iStock_000008376172XSmall

Zamestnávatelia, ktorí zabezpečujú stravovanie svojich zamestnancov, musia riešiť aj mnohé daňové súvislosti. Výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním sú u zamestnávateľa za určitých presne stanovených podmienok výdavkom znižujúcim zdaniteľné príjmy. Sú to však nielen podmienky upravené v zákone o dani z príjmov, ale aj podmienky upravené v súvisiacich pracovnoprávnych predpisoch.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1. decembra 2016 sa zvyšujú sumy stravného pre jednotlivé časové pásma a tým sa zvyšuje aj limit príspevku zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov.

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov patria do skupiny výdavkov na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov. Základné podmienky pre ich uplatnenie v daňových výdavkoch sú zadefinované v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), podľa ktorého musí ísť o výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zároveň ide o limitované výdavky v zmysle § 19 ods. 1 ZDP, pretože v § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 ZDP je ustanovené, že výdavky vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok a vo výške ustanovených osobitným predpisom. Osobitným predpisom, na ktorý sa odvoláva citované ustanovenie ZDP, je aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

Osobitne treba posudzovať stravovanie fyzických osôb – podnikateľov, kde limitujúcim zákonom je ZDP, a to úpravou v § 19 ods. 2 písm. p).

Zabezpečenie stravovania zamestnávateľom

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom v pracovnom pomere vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako 4 hodiny.

Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancovi, ktorý

  • na svojom pracovisku vykonáva prácu viac ako štyri hodiny,
  • odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom bol vyslaný na pracovnú cestu.

Príklad č. 1:

Zamestnanec, ktorý bol v konkrétny pracovný deň 4 hodiny u lekára, pri osemhodinovom pracovnom dni odpracoval do konca zmeny iba 4 hodiny.

Takýto zamestnanec nemá nárok na zabezpečenie stravovania, pretože podľa § 152 Zákonníka práce podmienkou pre uplatnenie nároku na poskytnutie stravy je, aby v rámci pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny.

Nárok na zabezpečenie stravovania v tento deň môže vzniknúť zamestnancovi len v tom prípade, ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie aj počas takejto ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

Príklad č. 2:

Zamestnanec po odpracovaní 4,5 hodiny na svojom pravidelnom pracovis­ku nastúpil v ten istý deň na pracovnú cestu, ktorá trvala 6 hodín.

Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) vo výške ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Zároveň má zamestnanec nárok aj na poskytnutie stravy zamestnávateľom na pracovisku, pretože odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku v tento deň viac ako štyri hodiny.

Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

  1. upraviť podmienky stravovania aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopným, prípadne pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
  2. umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
  3. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, napríklad o zamestnancov pracujúcich na základe dohody o vykonaní práce, konateľov a podobne.

V uvedených prípadoch zamestnávateľ síce nemá zákonnú povinnosť poskytnúť stravovanie, ale ak sa tak rozhodne po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, potom je povinný prispievať na toto stravovanie v súlade s podmienkami ustanovenými v § 152 ods. 3 Zákonníka práce.

Zástupcami zamestnancov podľa § 11a Zákonníka práce sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. V družstve, kde je súčasťou členstva aj pracovnoprávny vzťah člena k družstvu, je na účely Zákonníka práce zástupcom zamestnancov osobitný orgán družstva volený členskou schôdzou.

V prípade, že u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov a Zákonník práce vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce môže konať zamestnávateľ aj samostatne.

Príklad č. 3:

Zamestnanec pracujúci na základe pracovnej zmluvy čerpá v priebehu kalendárneho roka dovolenku na zotavenie.

Za dni čerpania dovolenky nemá nárok na zabezpečenie stravovania, resp. nemá nárok na stravný lístok, pretože v dňoch čerpania dovolenky neodpracoval viac ako štyri hodiny.

Ak však zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas čerpania dovolenky, potom zamestnancovi vzniká nárok na zabezpečenie stravovania aj počas čerpania dovolenky.

Príklad č. 4:

Zamestnanec po odpracovaní 8-hodi­novej zmeny pokračuje nadväzne na ňu v nariadenej alebo dohodnutej práci nadčas.

Ak zamestnanec v rámci práce nadčas odpracuje aj viac ako 4 hodiny, povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie sa nevzťahuje na zamestnanca pracujúceho v nadčase, a to bez ohľadu na dĺžku trvania práce nadčas.

Zákonník práce však v § 152 ods. 8 písm. b) umožňuje zamestnávateľovi, aby po prerokovaní so zástupcami zamestnancov umožnil stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom. To znamená, že po pre­rokovaní so zástupcami zamestnancov môže zamestnávateľ umožniť stravovať sa napr. aj zamestnancom, ktorí vykonávajú prácu nadčas, ak práca nadčas presiahne 4 hodiny.

Príklad č. 5:

Konateľ spoločnosti nemá uzatvorený pracovnoprávny vzťah so spoločnos­ťou, preto nemá nárok na zabezpečenie stravovania (nemá nárok na stravný lístok), ktoré poskytuje zamestnávateľ ostatným zamestnancom.

Ak však zamestnávateľ po prerokovaní so zástup­cami zamestnancov rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj o konateľa spoločnosti, potom vzniká nárok na zabezpečenie stravovania aj konateľovi spoločnosti.

V prípade, že v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie – napr. o konateľa spoločnosti, aj sám zamestnávateľ.

V súlade s ustanoveniami Zákonníka práce zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie v prípadoch, ak:

  • ide o zamestnancov, ktorí nepracujú dlhšie ako 4 hodiny, pretože dĺžka trvania takejto práce sa pre účely stravovania nepovažuje za pracovnú zmenu,
  • ide o zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu s výnimkou prípadov, ak na svojom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny a až potom boli vyslaní na pracovnú cestu – v tomto prípade je zamestnávateľ povinný zabezpečiť stravovanie v súlade s ustanovením § 152 ods. 1 Zákonníka práce,
  • nemôže stravovanie zabezpečiť priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti v súlade s § 152 ods. 2 Zákonníka práce,
  • ide o zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu vo verejnom záujme v zahraničí,
  • ide o zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na základe dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru, počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci, zamestnancov, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, bývalých zamestnancov, zamestnankyne na materskej dovolenke a pod., ak sa zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov nedohodol o poskytovaní stravovania aj v takýchto prípadoch, a to v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce

 

Článok je uvedený v skrátenom znení. Celý článok:

Stravovanie zamestnancov ako daňový výdavok

Stravovanie fyzických osôb – podnikateľov

 

Prístup k celému článku majú len užívatelia s predplateným prístupom.

Ročný prístup si môžete objednať v našom e-shope:

Cena: 198,72 € s DPH

Výhody predplateného prístupu nájdete v časti Portál Daňové centrum

Súvisiace právne predpisy

AUTOR

Ing. Iveta Petrovická

Na popise autora pracujeme. Ďakujeme za vašu trpezlivosť.

Dátum publikácie

21.12.2016