Dátum publikácie:23. 5. 2014
Oblasti práva: Správne právo / Dane a poplatky / Daň z príjmov; Financie, finančné právo / Daňové a poplatkové právo
Právny stav od:1. 1. 2014
Právny stav do:31. 12. 2014
Medzi najdiskutovanejšie výdavky podnikateľov určite stále patria aj výdavky na pracovné cesty. Podľa zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste (v tuzemsku alebo v zahraničí), ako je miesto, v ktorom daňovník činnosť pravidelne vykonáva. Ide o výdavky (náklady) na stravovanie, na ubytovanie, na cestovné dopravnými prostriedkami, nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v inom mieste vykonávania činnosti, ako je miesto, v ktorom sa činnosť pravidelne vykonáva, a výdavky na pohonné látky, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku.
Pri ich posudzovaní ako daňových výdavkov sa neprihliada len na samotný zákon o dani z príjmov, ale aj na súvisiace predpisy, ktoré upravujú konkrétne podmienky pre poskytovanie týchto nárokov – v tomto prípade zákon o cestovných náhradách.
Všeobecná podmienka pre uplatnenie výdavku ako daňového výdavku je priamo uvedená v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov („zákon o dani z príjmov“).
Podľa tohto ustanovenia je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov.
V § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ktorý bližšie špecifikuje uvedenú podmienku uplatňovania výdavku ako daňového výdavku, je ďalej ustanovené, že ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje zákon o dani z príjmov alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.
Podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov sú daňovými výdavkami aj výdavky (náklady) daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste (v tuzemsku alebo v zahraničí), ako je miesto, v ktorom daňovník činnosť pravidelne vykonáva. Takýmito daňovými výdavkami sú výdavky (náklady):
- na stravovanie,
- naubytovanie,
- na cestovné dopravnými prostriedkami,
- nevyhnutne spojené s pobytom v inom mieste vykonávania činnosti, ako je miesto, v ktorom sa činnosť pravidelne vykonáva,
- do výšky náhrady za spotrebované pohonné látky a základnej náhrady za každý jeden kilometer jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku.
Poznámka:
Od 1. 1. 2011 sa zákonom č. 548/2010 Z. z. spomedzi týchto výdavkov vypustila možnosť uplatnenia si sumy do výšky 40 % nároku na stravné podľa zákona o cestovných náhradách, ak je činnosť vykonávaná v zahraničí.
Jedným z dôvodov zrušenia uvedeného výdavku bola aj zmena v § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ktorá zmenila s účinnosťou od 1. 1. 2011 (zákon č. 548/2010 Z. z.) nárokovateľnosť vyplatenia vreckového zamestnancovi od jeho zamestnávateľa len na možnosť, a to do výšky 40 % stravného uvedeného v § 13 ods. 4 a 5 tohto zákona, čím sa zrušil obdobný nárok na jeho uplatnenie aj pre daňovníkov uvedených v § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov.
Možnosť uplatnenia vreckového u daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti ako daňového výdavku súvisiaceho s vykonávanou činnosťou tohto daňovníka mimo miesta pravidelného vykonávania činnosti nie je možné stotožňovať s vysielaním zamestnancov na pracovné cesty zamestnávateľom, kde vreckové spĺňa funkciu zvýšených nákladov na prácu vykonávanú pre zamestnávateľa mimo zvyčajného miesta výkonu práce. U daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov má vreckové charakter výdavku na zvýšenie osobných potrieb tohto daňovníka, ktorý nie je daňovým výdavkom podľa § 21 zákona o dani z príjmov.
Pojem miesto pravidelného vykonávania činnosti nie je v zákone o dani z príjmov špecifikovaný. Takýmto miestom môže byť napr. miesto podnikania uvedené v živnostenskom oprávnení, koncesnej listine alebo v inom oprávnení na výkon činnosti, miesto, v ktorom má daňovník zriadenú prevádzkareň, kanceláriu, ambulanciu, predajňu, ateliér a pod.
U daňovníkov, u ktorých je vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti obťažné vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti (maliar, natierač, kominár, piliar, geodet a pod.), je možné za miesto pravidelného vykonávania činnosti považovať miesto podnikania uvedené v oprávnení na vykonávanie takejto činnosti, a to aj vtedy, ak je ako miesto podnikania v oprávnení uvedené miesto trvalého pobytu daňovníka. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na činnosti napr. audítora, daňového poradcu, účtovníka, ktorí tiež vykonávajú prácu u viacerých klientov, pričom túto činnosť vykonávajú pravidelne v mieste trvalého bydliska.
Ak má daňovník v oprávnení na vykonávanie činnosti uvedené ako miesto podnikania miesto trvalého pobytu, ale činnosť vykonáva v prevádzke (predajni, ambulancii, kancelárii a pod.), ktorú má zriadenú na výkon činnosti a jej sídlo nie je totožné s miestom trvalého pobytu daňovníka, potom je miestom pravidelného vykonávania činnosti miesto, v ktorom je zriadená prevádzka.
Príklad č. 1:
Murár vykonávajúci činnosť na základe živnostenského oprávnenia má ako miesto podnikania v živnostenskom oprávnení uvedené miesto trvalého bydliska. Má dohodnuté zákazky v ČR na pol roka, pričom pravidelne raz za dva týždne dochádza domov. Môže si uplatniť výdavky na ubytovanie, stravné a PHL do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov spojené s vykonávaním činnosti v ČR?
Áno. Keďže daňovník má v živnostenskom oprávnení uvedené ako miesto podnikania trvalé bydlisko, pre daňové účely sa toto miesto bude považovať za miesto pravidelného vykonávania činnosti a všetky výdavky súvisiace s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto uvedené v živnostenskom oprávnení, spĺňajúce charakter cestovných náhrad vymedzených v zákone o cestovných náhradách a v § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov budú daňovými výdavkami, a to bez ohľadu na dĺžku trvania výkonu činnosti na inom mieste, ako je uvedené v živnostenskom oprávnení (mesiac, pol roka, rok), a teda daňovník má nárok na výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov.
Príklad č. 2
Daňovník má živnostenské oprávnenie na vykonávanie zváračských prác s miestom podnikania v mieste trvalého pobytu. Pracuje ako zváračský inžinier vykonávajúci koordinačné práce a dozornú činnosť na stavbe pre slovenskú firmu, s ktorou uzatvára zmluvy o dodávke technologických činností pre tretiu stranu. V prípade, ak vykonáva zákazku v zahraničí, vracia sa domov raz za tri mesiace približne na dva týždne. Inak sa počas projektu nachádza v mieste jeho realizácie. Tretia strana mu hradí výdavky na cestovné a ubytovanie. Môže si uplatniť do daňových výdavkov výdavky na stravné v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou?
Podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov sú daňovými výdavkami aj výdavky (náklady) daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste (v tuzemsku alebo v zahraničí), ako je miesto, v ktorom daňovník činnosť pravidelne vykonáva, a to najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách.
Keďže na vydanie živnostenského oprávnenia pre výkon činnosti stavebného dozoru a stavbyvedúceho je, podľa ustanovení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, potrebné splniť podmienky určené v zákone SNR č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch v znení neskorších predpisoch, je možné predpokladať, že v uvádzanom prípade nejde o výkon stavebného dozoru ani o výkon činnosti stavbyvedúceho.
Podľa popisu činnosti ide skôr o charakter dozorovania ako vedúci (majster) pracovník pre všetky zváračské činnosti vykonávané na dohodnutej zákazke a vykonávanie tejto činnosti sa javí ako nahrádzanie pracovnoprávneho vzťahu obchodno-záväzkovými vzťahmi medzi ním a slovenským objednávateľom služieb. V takomto prípade daňovník nemá nárok na uplatňovanie výdavkov na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov.
Ak by však daňovník vedel preukázať, že voči slovenskému objednávateľovi je v pozícii samostatného subdodávateľa zadaných zváračských prác a v súvislosti s výkonom týchto činností aj dozoruje správne vykonanie všetkých zváračských a s tým súvisiacich prác, bolo by možné uvedenú činnosť posudzovať skutočne ako vykonávanie zadanej zákazky živnostníkovi a daňovník by si mohol ako daňový výdavok uplatniť aj výdavok na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov. V tomto prípade je však potrebné upozorniť aj na skutočnosť, že platené ubytovanie a cestovné treťou stranou tomuto daňovníkovi je uňho zdaniteľným príjmom podľa § 6 zákona o dani z príjmov.
Príklad č. 3:
Daňovník vykonávajúci činnosť na základe živnostenského oprávnenia má so slovenskou spoločnosťou podpísanú zmluvu o vedení cudzieho motorového vozidla, a to aj na území Slovenskej republiky, aj v zahraničí. V zmluve nemá dohodnutý nárok na cestovné náhrady. Má tento daňovník nárok na cestovné náhrady od slovenskej spoločnosti, keďže vykonáva prácu pre túto spoločnosť?
V súlade s ustanoveniami zákona o cestovných náhradách má nárok na preplácanie cestovných náhrad len zamestnanec vykonávajúci prácu pre zamestnávateľa, ktorý má túto povinnosť upravenú Zákonníkom práce, a iné osoby uvádzané v ustanovení § 1 zákona o cestovných náhradách.
V žiadnom prípade nevzniká nárok na preplácanie cestovných náhrad daňovníkovi/podnikateľovi od objednávateľa služieb, s ktorým má uzavretú zmluvu v rámci obchodno-dodávateľských vzťahov.
Daňovník vykonávajúci činnosť, z ktorej mu plynú príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, t. j. aj živnostník [§ 6 ods. 1 písm. b) zákona], si môže uplatniť výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste (v tuzemsku alebo v zahraničí), ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, napr. výdavky na stravovanie, ubytovanie, cestovné dopravnými prostriedkami a nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v inom mieste vykonávania činnosti, ako je miesto, v ktorom sa činnosť pravidelne vykonáva, a to najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách [§ 19 ods. 2 písm. e) zákona].
V prípade, ak daňovníkovi/živnostníkovi vznikajú vyššie výdavky pri vykonávaní činnosti v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, tieto si môže zohľadniť zvýšením dohodnutej odplaty za vykonávanú prácu pre objednávateľa jeho služieb.
V tomto prípade je možné upozorniť na skutočnosť, že z predloženého popisu vykonávania činnosti sa uvedené javí ako nahrádzanie pracovnoprávneho vzťahu obchodno-záväzkovými vzťahmi medzi daňovníkom/podnikateľom a objednávateľom služieb. V prípade jeho dokázania pri výkone daňovej kontroly môže správca dane vylúčiť všetky uplatňované výdavky k príjmom daňovníka s výnimkou plateného povinného poistného a príspevkov. Uvedené vychádza zo stanoveného výpočtu základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 8 zákona o dani z príjmov.
Výdavky vymedzené v § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov je možné zahrnúť do daňových výdavkov, ak sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. e) nadväzuje ustanovenie § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov, ktoré vymedzuje, že daňovými výdavkami nie sú výdavky na osobnú potrebu daňovníka, pričom do týchto osobných výdavkov nepatria výdavky definované v § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov.
a) Náhrada preukázaných cestovných výdavkov
V tomto prípade ide o výdavky na cestovné mestskou hromadnou dopravou, resp. diaľkovou hromadnou dopravou alebo v prípade dohody zamestnanca so zamestnávateľom aj o náhradu za použitie motorového vozidla zamestnanca na vykonanie pracovnej cesty, na ktorú ho vysiela zamestnávateľ.
Výdavkami vynaloženými na dopravu hromadnými prostriedkami diaľkovej dopravy sú výdavky na zakúpenie cestovného lístka na vlak, autobus, lietadlo, ďalej výdavkami na cestovné môže byť aj výdavok za zaplatenie taxislužby alebo v prípade, ak ide o dopravu miestnou hromadnou dopravou, ide o náhradu za lístky na autobus, električku, trolejbus, metro.
Takéto výdavky teda musia byť preukazné, t. j. musia byť doložené zakúpeným cestovným lístkom, lôžkovým alebo ležadlovým lístkom, letenkou a pod.
b) Náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie
Zákon o cestovných náhradách ani zákon o dani z príjmov výšku výdavkov na ubytovanie nelimituje. Do daňových výdavkov je možné zahrnúť len taký výdavok na ubytovanie, ktorý je preukázaný dokladom z ubytovacieho zariadenia v tuzemsku alebo v zahraničí, pričom prevádzkovateľ takéhoto ubytovacieho zariadenia je držiteľom živnostenského oprávnenia alebo obdobného oprávnenia s predmetom podnikania poskytovanie ubytovacích služieb. Povinnosť preukázať výdavok (náklad) vyplýva zo zákona o cestovných náhradách a aj zo zákona dani z príjmov.
c) Stravné
Výdavky (náklady) na stravovanie je možné zahrnúť do daňových výdavkov najviac vo výške, ktorá je ustanovená:
V nadväznosti na citované ustanovenia zákona o cestovných náhradách závisí výška výdavkov (nákladov) na stravovanie od doby trvania výkonu činnosti v inom mieste, pričom do tejto doby sa započítava aj čas strávený cestovaním z miesta pravidelného vykonávania činnosti do iného miesta výkonu činnosti a späť.
Upozornenie:
Výdavky na stravovanie daňovník nie je povinný preukázať dokladom o nákupe stravy.
d) Náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov
Ide napr. o výdavky vynaložené na úschovu batožiny, na vstupenku na veľtrh alebo výstavu, letiskový poplatok, diaľničné poplatky, poplatky za parkovanie, poplatky za použitie tunela alebo mosta, poplatky za použitie garáže a pod. Výdavky (náklady) musia byť preukázané. Za nevyhnutné výdavky nie je možné považovať výdavky osobného charakteru (napr. poplatok za používanie toalety, sprchy a pod.), úhradu pokút za dopravný priestupok a pod.
Ak daňovník na cestovanie použije motorové vozidlo, a to vlastné, prenajaté alebo vypožičané, potom sa za nevyhnutné vedľajšie výdavky považujú aj diaľničné poplatky, poplatky za parkovanie, poplatky za použitie tunela alebo mosta, poplatky za použitie garáže, a pod. Výdavky (náklady) musí daňovník preukázať.
V takomto prípade za nevyhnutné vedľajšie výdavky spojené s pobytom v inom mieste, ako je miesto pravidelného vykonávania činnosti, nie je možné považovať výdavky vynaložené na opravu alebo údržbu vozidla, úhradu pokút za dopravný priestupok a pod.
e) Výdavky na PHL v súvislosti s činnosťou vykonávanou mimo miesta pravidelného vykonávania činnosti
V prípade výdavkov (nákladov) za spotrebované pohonné látky je tieto možné rozdeliť v závislosti na použitom vozidle na výkon činnosti v inom mieste, ako je miesto pravidelného vykonávania činnosti, a to:
- Ak daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti využije na cestovanie vlastné (nie prenajaté a ani vypožičané) osobné (nie nákladné) motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku, môže si do daňových výdavkov uplatniť:
- náhradu za spotrebované pohonné látky a
- základnú náhradu za každý jeden kilometer jazdy (vo výške 0,183€)
- najviac do výšky ustanovenej v zákone o cestovných náhradách.
Uvedené platí aj vtedy, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo, ktoré vyradil z obchodného majetku z dôvodu jeho preradenia do osobného užívania, za podmienky, že aj po vyradení z obchodného majetku (preradení do osobného užívania) ho používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, t. j. v čase vykonania cesty už nemá osobné motorové vozidlo v obchodnom majetku. Náhrada za spotrebované pohonné látky sa v nadväznosti na ustanovenia zákona o cestovných náhradách uplatňuje v závislosti od počtu najazdených kilometrov, ceny pohonnej látky platnej v čase použitia vozidla a spotreby pohonnej látky uvedenej v technickom preukaze;
Poznámka:
S účinnosťou od 1. 1. 2008 sa do ustanovenia § 19 ods. 2 písm. e) zákona doplnilo tak, že aj v prípadoch, ak daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona na cestovanie v súvislosti s výkonom podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté v obchodnom majetku, uplatní výdavky (náklady) do výšky náhrady za spotrebované pohonné látky podľa cien platných v čase ich nákupu, t. j. spotrebu pohonných látok musí rovnako ako podľa § 19 ods. 2 písm. l) zákona preukazovať dokladom o ich nákupe.
S účinnosťou od 1. 1. 2014 sa daňovníkovi umožňuje v § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov vybrať si aj pri vlastnom osobnom automobile nezahrnutom do obchodného majetku medzi:
- preukázateľne vynaloženými výdavkami na spotrebu PHL a základnou sadzbou náhrady za každý jeden km jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, čo vyžaduje aj vedenie evidencie jázd z pracovných ciest alebo
- paušálnymi výdavkami do výšky 50 % z celkového preukázaného nákupu PHL za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne, pri ktorých nebude musieť viesť žiadnu evidenciu.
Uvedená úprava bola vykonaná z dôvodu zníženia administratívnej náročnosti.
Príklad č. 4:
Daňovník zakúpi osobné motorové vozidlo v marci 2014. Môže si uplatniť výdavky na PHL vo výške 50 % paušálu, keď nemal auto k začiatku zdaňovacieho obdobia, t. j. nemal stav tachometra k začiatku zdaňovacieho obdobia (1. 1. 2014)?
Daňovník si môže uplatniť výdavky na PHL týmto spôsobom, pričom uvedie stav tachometra v čase, kedy auto nadobudol do vlastníctva.
- Ak daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti využije na cestovanie iné ako vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku, t. j. ak na cestovanie využije napr. prenajaté alebo vypožičané motorové vozidlo alebo využije vlastné nákladné motorové vozidlo, postupuje pri uplatňovaní výdavkov (nákladov) na spotrebované pohonné látky podľa § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov.
V tomto ustanovení sú uvedené spôsoby preukazovania spotreby PHL do daňových výdavkov, a to pre daňovníkov, fyzické osoby, ktoré si neuplatňujú spotrebu podľa § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov, a pre daňovníkov – právnické osoby.
Podľa prvého bodu sú výdavky na spotrebované pohonné látky daňovými výdavkami vo výške stanovenej podľa cien platných v čase ich nákupu, prepočítaných podľa spotreby uvedenej v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze.
Ak sa táto spotreba v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou pohonných látok alebo sa tam neuvádza, vychádza sa zo spotreby preukázanej: - dokladom vydaným špecializovanou organizáciou alebo osobou oprávnenou na vydávanie osvedčenia o spotrebe pohonných látok alebo
- doplňujúcimi údajmi výrobcu alebo predajcu preukazujúcimi inú spotrebu pohonných látok;
ak ide o nákladné automobily alebo pracovné mechanizmy, pri ktorých sa táto spotreba v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou pohonných látok alebo sa tam neuvádza: - podľa preukázanej spotreby vrátane
- spotreby preukázanej vlastným vnútorným aktom riadenia (napr. oznámenie MF SR č. 8029/2000-72 o spôsobe stanovenia výšky daňového výdavku na spotrebu pohonných látok motorového vozidla určeného na prepravu desať a viac osôb, motorového vozidla určeného na nákladnú dopravu a motorového vozidla určeného na špeciálne použitie uverejnené vo Finančnom spravodajcovi č. 12/2000), ktorý preukázateľným spôsobom určuje a odôvodňuje spôsob výpočtu spotreby pohonných látok.
Podľa druhého a tretieho bodu sa preukazovanie spotreby pohonných látok môže uplatniť aj:
- na základe dokladov o nákupe pohonných látok najviac do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky vozidiel alebo
- vo forme paušálnych výdavkov do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne.
Daňovník, právnická osoba alebo fyzická osoba, si môže sám určiť, akým spôsobom bude uplatňovať preukázateľne vynaložené daňové výdavky na spotrebované pohonné látky.
Daňovník, ktorý používa vozidlo vybavené jednotkou satelitného sledovania pohybu vozidla a táto zaznamenáva všetky vykonávané jazdy, môže si ako daňové výdavky uplatniť nákup pohonných látok, ktoré spotreboval. Zároveň evidencia jázd podľa tohto zariadenia slúži ako podklad, na aké cesty bolo vozidlo použité. V tomto prípade daňovník nebude prepočítavať spotrebu pohonných látok podľa osvedčenia alebo podľa technického preukazu, ale uplatní preukázané výdavky na ich nákup.
Upozornenie:
Aby bolo možné uznať celú spotrebu pohonných látok týmto spôsobom, daňovník musí mať satelitnú jednotku schopnú sledovať ich spotrebu a vykonané jazdy.
V prípade, že jednotka satelitného sledovania pohybu nie je schopná sledovať aj spotrebu pohonných látok, daňovník nemôže použiť tento spôsob uplatňovania výdavkov na spotrebované pohonné látky, ale musí uplatniť spôsob uvedený v bode 1 alebo 3 tohto ustanovenia (prepočítanú spotreba alebo paušálne výdavky).
Daňovník môže uplatniť paušálne výdavky na spotrebu pohonných látok do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie. Počet najazdených kilometrov daňovník zistí zo stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne. Pri tomto spôsobe preukazovania spotreby pohonných látok nie je potrebné viesť knihu jázd. Aj napriek možnosti uplatňovania paušálnych výdavkov na spotrebu pohonných látok má správca dane možnosť preveriť správnosť takto vykazovanej spotreby pohonných látok daňovníka, napr. v nadväznosti na spotrebu vykazovanú v minulých zdaňovacích obdobiach.
Upozornenie:
Uplatňovanie výdavkov týmto spôsobom, t. j. v paušálnej výške 80 % z preukázateľne nakúpených pohonných látok, nemá vplyv na ostatné ustanovenia zákona o dani z príjmov týkajúce sa uplatňovania výdavkov na odpisovanie auta alebo výdavkov vynaložených v súvislosti s týmto obchodným majetkom, t. j. ak daňovník využíva auto len v súvislosti s príjmami z podnikania a účtuje o ňom výlučne ako o obchodnom majetku (100 % využíva len ako obchodný majetok), neznamená to, že uplatnením 80 % paušálnych výdavkov na pohonné látky deklaruje, že celkovo využíva auto na podnikanie len na 80 %.
Tento spôsob uplatňovania výdavkov na pohonné látky má zabezpečiť len väčší komfort a zjednodušenie pre podnikateľské prostredie.
Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že daňovník má možnosť uplatniť si výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne. Pri uplatňovaní spotreby pohonných látok týmto spôsobom je teda veľmi dôležité pre daňovníka vedieť preukázať, či motorové vozidlo využíva len na účely svojho podnikania alebo aj na osobné účely, a preto je potrebné rozlíšiť prípady:
- daňovníka, a to bez ohľadu na to, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorý motorové vozidlo využíva výlučne len v súvislosti s podnikaním – do daňových výdavkov si tento môže zahrnúť výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov v plnej zákonom stanovenej výške paušálnej náhrady, t. j. vo výške 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie,
- špecificky daňovníka, fyzickej osoby, ktorý motorové vozidlo nevyužíva výlučne v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, ale využíva ho aj na súkromné účely – v takom prípade môže uplatniť aj výdavky na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov len v takej výške, v akom pomere využíva motorové vozidlo na podnikanie a na súkromné účely, a to až do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok, t. j. napr. ak motorové vozidlo využíva daňovník v pomere 60 % na podnikanie a 40 % na súkromné účely, potom aj výdavky na spotrebu pohonných látok vo forme paušálnych výdavkov si môže uplatniť do daňových výdavkov len vo výške 60 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok, pričom naďalej platí, že daňovník nemusí viesť evidenciu jázd.
Takýmto spôsobom sa postupuje aj v prípadoch, ak daňovník poskytne motorové vozidlo svojmu zamestnancovi, t. j.:
- ak je motorové vozidlo daňovníka – zamestnávateľa – využívané zamestnancom výlučne v súvislosti s podnikaním zamestnávateľa, v tom prípade si môže zamestnávateľ uplatniť výdavky na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %,
- ak je využívané zamestnancom aj na súkromné účely, v tom prípade si môže zamestnávateľ uplatniť výdavok na spotrebu pohonných látok len v pomernej výške, v akej zamestnanec využíva poskytnuté motorové vozidlo zamestnávateľom v súvislosti s podnikaním tohto zamestnávateľa, a to až do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie.
Ak motorové vozidlo daňovníka – zamestnávateľa – používa zamestnanec aj na súkromné účely, okrem daňového výdavku u zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu sa podľa § 5 ods. 3 písm. a) zákona o dani z príjmov tomuto zamestnancovi zdaňuje suma vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla za každý aj začatý kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na používanie na služobné a súkromné účely.
Upozornenie:
V prípade stanovenia výšky tohto príjmu je potrebné rozlišovať medzi stavom, aký bol upravený v zákone o dani z príjmov v znení neskorších predpisov do 31. 12. 2013 a úpravou účinnou od 1. 1. 2014.
Podľa znenia zákona účinného do 31. 12. 2013 bol nepeňažným príjmom zamestnanca príjem vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla podľa § 25 (napr. obstarávacia cena vozidla, reprodukčná cena vozidla) za každý aj začatý kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na používanie na služobné a súkromné účely, pričom ak išlo o prenajaté vozidlo, vychádzalo sa z obstarávacej ceny vozidla u pôvodného vlastníka, a to aj v prípade, ak došlo k následnej kúpe prenajatého vozidla.
Uvedené sa aplikovalo počas celej doby používania vozidla zamestnávateľa zamestnancom aj na súkromné účely.
Príklad č. 5:
Zamestnávateľ obstaral vozidlo v roku 2007, ktoré dal k dispozícii zamestnancovi na užívanie aj na súkromné účely. Obstarávacia cena vozidla bola vo výške 10 000 €, a preto mu už v mesiaci, kedy mu ho dal k dispozícii aj na súkromné účely, zdanil ako súčasť mzdy aj 1 % z obstarávacej ceny, t. j. 100 € mesačne, a to až do 31. 12. 2013, za podmienky jeho stáleho využívania zamestnancom aj na súkromné účely.
S účinnosťou od 1. 1. 2014 sa pri vyčíslení nepeňažného príjmu plynúceho z používania motorového vozidla zamestnávateľa aj na súkromné účely zamestnanca vychádza zo vstupnej ceny tohto motorového vozidla, pričom však výška zdaňovaného nepeňažného príjmu zohľadňuje aj opotrebenie používaného vozidla.
Zamestnancovi sa tento nepeňažný príjem bude zdaňovať len počas 8 rokov používania motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom aj na súkromné účely, a to od zaradenia vozidla do užívania (u fyzickej osoby/zamestnávateľa od obstarania motorového vozidla) vrátane vo výške 1 % vstupnej ceny, pričom:
- v prvom roku zo vstupnej ceny (§ 25)
- motorového vozidla zamestnávateľa za každý aj začatý kalendárny mesiac;
- v ďalších siedmich rokoch zo vstupnej ceny zistenej podľa § 25 zákona o dani z príjmov zníženej každoročne o 12,5 % k prvému dňu príslušného kalendárneho roka za každý aj začatý kalendárny mesiac jeho poskytnutia na používanie aj na súkromné účely.
Ak bude na vozidle v týchto rokoch vykonané technické zhodnotenie, jeho vstupná cena sa o hodnotu technického zhodnotenia zvýši a následne sa táto suma zníži každoročne o 12,5 %.
Uvedené sa vzťahuje aj na motorové vozidlá zaradené do užívania pred 1. 1. 2014.
Príklad č. 6:
Osobné motorové vozidlo – zaradené do užívania aj poskytnuté na služobné a súkromné účely
zamestnancovi: 9/2011
Vstupná cena: 14 000 €
| P. č.
| Rok
| VC (€)
| % znižujúce VC
| VC po znížení (€)
| 1 % (€)
|
| 1.
| 2011
| 14 000
| 0,00
| 14 000,00
| 140,00*)
|
| 2.
| 2012
| 14 000
| 12,50
| 12 250,00
| 140,00*)
|
| 3.
| 2013
| 14 000
| 25,00
| 10 500,00
| 140,00*)
|
| 4.
| 2014
| 14 000
| 37,50
| 8 750,00
| 87,50
|
| 5.
| 2015
| 14 000
| 50,00
| 7 000,00
| 70,00
|
| 6.
| 2016
| 14 000
| 62,50
| 5 250,00
| 52,50
|
| 7.
| 2017
| 14 000
| 75,00
| 3 500,00
| 35,00
|
| 8.
| 2018
| 14 000
| 87,50
| 1 750,00
| 17,50
|
Zaokrúhľovanie podľa § 47 ods. 1 (na eurocenty nadol).
*) Do 31. 12. 2013 – vždy 1 % zo VC, mesačne 140 € (v roku 2011 od septembra, kedy bolo dané k dispozícii zamestnancovi aj na súkromné účely)
Upozornenie:
Ak by bolo poskytnuté na služobné a súkromné účely až od 10. 11. 2014 – nepeňažný príjem zamestnancovi vo výške 1 % mesačne sa vypočíta zo zníženej vstupnej ceny ako v ďalších rokoch, čo je v tomto prípade ako v 4. roku, a preto bude nepeňažným príjmom zamestnanca suma vo výške 87,50 €.
V období jeho využívania len na služobné účely zamestnancom, t. j. v období od 9/2011 do 10/2014, by nebol zdaňovaný nepeňažný príjem zamestnancovi.
Z dikcie zákona o dani z príjmov na účely uplatňovania § 5 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu nevyplýva vedenie evidencie jázd zamestnancom. Ak by mal daňovník v obchodnom majetku zaradených viacero automobilov využívaných na podnikanie, môže na každé auto použiť iný spôsob preukazovania PHL upravený v ustanovení § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov.
Príklad č. 7:
Firma sa začala zaoberať nákupom ojazdených áut. Na prepravu auta do skladu firmy sa natankujú pohonné látky do kúpeného auta a auto sa po vlastnej osi prepraví do skladu firmy.
Takúto spotrebu PHL daňovník účtuje ako vedľajšie náklady na obstaranie tovaru tak, ako je vykázané na doklade (100 % nákupnej ceny PHL). Postupuje daňovník správne?
Keď je auto nakúpené a zaevidované na sklade, začína sa predávať. Zákazníci si ho chcú pred kúpou vyskúšať a vzniknú ďalšie výdavky na PHL. Ako sa v týchto prípadoch uplatňuje spotreba PHL do daňových výdavkov?
K uplatneniu pohonných látok pri obstaraní ojazdeného vozidla a jeho dopravy na miesto jeho predaja (predajné miesto firmy):
V prípade kúpy ojazdeného auta určeného na ďalší predaj je o tomto aute účtované ako o tovare. Musí však byť dodržaná podmienka upravená v § 17 ods. 9 postupov účtovania v sústave podvojného účtovníctva (opatrenie MF SR č. 23054/2002-92), t. j. o tovare sa účtuje, ak sa nakupuje za účelom predaja, pričom nakúpený tovar sa zachováva v nezmenenej podobe, nepoužíva sa, neprenajíma a nevykonáva sa na ňom technické zhodnotenie.
Podľa § 22 ods. 3 postupov účtovania v sústave podvojného účtovníctva sa z vnútropodnikových služieb súvisiacich s obstaraním zásob nákupom a so spracovaním zásob do obstarávacej ceny aktivuje len prepravné a vlastné náklady na spracovanie materiálu podľa § 43 ods. 2 a 4 týchto postupov.
Rovnaký princíp je potrebné zachovať aj v prípade, ak by predajca účtoval v sústave jednoduchého účtovníctva (opatrenie MF SR č. MF/27076/2007-74), kde sa bude tiež vychádzať z obstarávacej ceny, ktorou je cena, za ktorú sa majetok obstaral a náklady súvisiace s jeho obstaraním.
V súlade s vyššie uvedeným sú preto pohonné látky spotrebované pri preprave vozidla z miesta kúpy na miesto jeho predaja (sídlo firmy) súčasťou obstarávacej ceny predávaného vozidla.
K uplatneniu pohonných látok spotrebovaných pri predvádzaní vozidiel:
V prípade výdavku na spotrebu pohonných látok na skúšobných/predvádzacích jazdách už nejde o náklad súvisiaci s obstaraním tovaru/vozidla, t. j. nebude súčasťou obstarávacej ceny vozidla, ale pôjde o prevádzkový náklad.
Uplatnenie výdavku na nákup pohonných látok ako daňového výdavku špecificky riešia ustanovenia:
V uvedenom prípade preto daňovník uplatňuje spotrebu pohonných látok v súlade s § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov.
Poznámka redakcie:
§ 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov
§ 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov
Autor: Ing. Miroslava Brnová
Súvisiace právne predpisy ZZ SR
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies