K niektorým výkladovým problémom skutkovej podstaty trestného činu (§ 242 Trestného zákona)

Článok sa zaoberá problémami súvisiacimi s aplikáciou Trestného zákona v súvislosti s marením konkurzného konania. K jeho napísaniu ma motivoval článok Ako posúdiť trestnosť dlžníka, ak nepodá návrh na vyhlásenie konkurzu?¹⁾ a názor na tento článok vyjadrený v článku Ešte raz k posúdeniu (ne)trestnosti dlžníka, ak nepodá návrh na vyhlásenie konkurzu,²⁾ so závermi ktorého vyjadrujem čiastočný nesúhlas. Vzhľadom na to, že mám isté skúsenosti s aplikáciou zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, cítim potrebu vyjadriť svoj názor.

Obidva články sa zaoberajú primárne otázkou, či nepodanie návrhu na začatie konkurzného konania je trestným činom podľa § 242 Trestného zákona.

Vzhľadom na to, že § 242 Trestného zákona je vlastne blanketovou skutkovou podstatou, je potrebné sa aspoň v hrubých rysoch zaoberať fungovaním a zmyslom zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR). Tento článok si nekladie za cieľ riešiť problémy súbehu trestných činov, ale táto otázka sa nutne objavuje pri aplikácii § 242 Trestného zákona a úpadkových trestných činov.

Skutková podstata trestného činu je v § 242 ods. 1 Trestného zákona definovaná nasledovne:

„Kto marí konkurzné konanie, vyrovnacie konanie, konanie o reštrukturalizácii alebo konanie o oddlžení tým, že:

a) nesplní povinnosť uloženú mu zákonom, ktorý upravuje také konanie, alebo

b) uvedie nepravdivé údaje v zozname aktív a pasív,

potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov.“

Zatiaľ čo JUDr. Blažek zastáva názor, že samotné nepodanie návrhu na začatie konkurzného konania sa dá považovať za naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, pretože nepodanie návrhu na začatie konkurzného konania je porušením povinnosti uloženej zákonom č. 7/2005 Z. z., JUDr. Šamko zastáva opačný názor, citujem:

„...nakoľko by sa tak neprípustne zamieňali znaky subjektívnej stránky so znakmi objektívnej stránky trestného činu, teda zavinenie by neprípustne nahrádzalo následok trestného činu...“.

Vo svojom článku uvádza, citujem:

„...za marenie konkurzného konania nemožno považovať len samotné oddialenie začatia konkurzného konania, pretože oddialenie začatia konkurzného konania neznamená jeho znemožňovanie, respektíve jeho podstatné sťažovanie, t. j. neznamená, že nemôže dôjsť k začatiu konkurzného konania na podklade napríklad návrhu samotného veriteľa alebo že by nemohlo v budúcnosti dôjsť k splneniu účelu konkurzného konania, teda k riešeniu prípadného úpadku dlžníka speňažením jeho majetku...“

K použitiu iných trestných činov sa vyjadruje nasledovne:

„...k uvedeným príkladom je potrebné dodať, že ak sa dlžník zbavuje svojho majetku s úmyslom vyhnúť sa uspokojeniu svojich veriteľov, a tým spôsobí, že nemá žiadny majetok, prípadne sa cielene dostane do úpadku a následne nesplní svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, nepôjde o trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ale spravidla pôjde o niektorý z tzv. úpadkových deliktov...“

Dovolím si s týmito názormi čiastočne nesúhlasiť, aj keď chápem isté racio v argumentácii JUDr. Šamka, ktorý poukazuje na šikanózne a všeobecne formulované trestné oznámenia vychádzajúce zo záväzkových vzťahov, a to často s cieľom získať dôkazy bez zbytočných nákladov. Insolvencia môže byť skutočne tak dočasným, ako i umelo vyvolaným javom. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z. z. je však možné použiť aj na to, aby firma prežila zlé obdobie a nie na to, ako sa často využíva – len na formálne deklarovanie nemajetnosti.

Rovnako je možné súhlasiť s tvrdeniami JUDr. Šamka, že by sa mali používať aj prostriedky iných právnych odvetví, ale tu je zas potrebné poukázať na fakt, že orgány aplikujúce právo zatiaľ neprejavili dostatok odvahy pri používaní inštitútov obchodného práva na ochranu veriteľov, napríklad zákaz vracania vkladov v zmysle § 179 Obchodného zákonníka, ktorý bol do nášho právneho poriadku zavedený ako transponovanie smernice 77/91/EHS. V tejto súvislosti odporúčam knihu Ochrana majetku kapitálových spoločností, Stanislava Vráblová (Epos, 2003, 350 strán).

Rozoberiem tento problém z viacerých hľadísk:

1. Formálne znaky skutkovej podstaty
2. Výhody riešenia úpadku nástrojmi ZKR
3. Dokazovanie, praktický príklad

Formálne znaky skutkovej podstaty

Predovšetkým ak budeme posudzovať objektívnu stránku trestného činu uvedeného v § 242 Trestného zákona, dospejeme nevyhnutne k záveru, že objektom tohto trestného činu je záujem veriteľa na uspokojení svojej pohľadávky. Účelom zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je primárne riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne. Účelom tohto zákona nie je zbavenie sa dlhov, ako to prezentujú niektoré názory. Z tohto dôvodu nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu tam, kde sú splnené podmienky uvedené v § 11 ods. 2 ZKR, možno podradiť pod túto skutkovú podstatu trestného činu. Ide svojou podstatou o blanketovú skutkovú podstatu odvolávajúcu sa na zákon č. 7/2005 Z. z.

Na jednej strane pri hospodárskych trestných činoch je vždy v pozadí neplnenie povinností vyplývajúcich zo záväzkových vzťahov, ale toto neplnenie povinností je určitej kvality. Ak zákonodarca zakotví určitú skutkovú podstatu trestného činu do Trestného zákona, nie je možné len s poukazom na princíp ultima ratio negovať možnosti poškodeného na uplatnenie súdnej ochrany.

Rovnako je potrebné zdôrazniť, že v čase napísania článkov (rok 2009, 2010) bol veľký problém s podávaním veriteľských návrhov, pretože podľa § 12 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení do 31. 12. 2011 pohľadávka veriteľa, ktorý podáva návrh, sa považuje za preukázanú, ak je:

1. na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo
2. doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.

Toto mal bežný veriteľ problém získať s ohľadom na to, že uznanie dlhu záviselo výlučne na vôli dlžníka a získať právoplatné rozhodnutie súdu v podmienkach SR nemuselo byť jednoduché a ak veriteľ mal exekučný titul, určite dal radšej prednosť exekučnému konaniu. Prakticky jediné inštitúcie, ktoré sa mohli relatívne bezproblémovo dostať k exekučnému titulu, boli orgány verejnej moci. Toto síce chránilo firmy pred špekulatívnymi návrhmi na vyhlásenie konkurzu, ale robilo to toto konanie prakticky neprístupné širokému okruhu veriteľov.

V súčasnosti je síce možné splniť podmienku aj na základe vyjadrenia znalca, správcu konkurznej podstaty, respektíve audítora, ale aj tak je časový faktor veľmi dôležitý, pretože dlžník odďaľovaním podania návrhu na konkurz môže podstatným spôsobom zmenšiť majetok spoločnosti tak v dôsledku fixných nákladov na prevádzku, amortizáciou majetku a nakoniec tým, že verifikovať prevody majetku na poslednú chvíľu na externé subjekty je pre veriteľa prakticky nemožné odhaliť a efektívne im čeliť.

Vzhľadom na to, že tento článok vzniká s časovým odstupom, je potrebné poznamenať, že v súčasnej dobe prišlo k zmene § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., ktorá nastala novelou zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 348/2011 Z. z. účinnou od 1. 1. 2012, kedy povinnosť vyhlásenia konkurzu už nie je viazaná na stav úpadku dlžníka, ale len na jeho predlženie (čo je len jedna forma úpadku), a teda samotná platobná neschopnosť (insolvencia) už nie je dôvodom na povinné podanie návrhu na konkurz.

Toto má závažné dosahy aj v rovine trestnosti, pretože v zmysle § 2 Trestného zákona „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“

Trestný čin podľa § 242 Trestného zákona odkazuje na zákon č. 7/2005 Z. z., a teda ak v súčasnosti už povinnosť štatutárneho orgánu podať návrh na konkurz je viazaná len na stav predlženia a nie insolvencie, je možné povedať, že právna úprava je priaznivejšia pre páchateľa. Aj z hľadiska trestnoprávneho nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu insolvencie (nie predlženia) už nebude môcť byť postihnuté podľa § 242, a to aj za predpokladu, že uvedená povinnosť vznikla za účinnosti právnej úpravy v znení do 31. 12. 2011.

Toto odstraňuje najzásadnejšie výhrady JUDr. Šamka, ktoré mal k názorom v článku Ako posúdiť trestnosť dlžníka, ak nepodá návrh na vyhlásenie konkurzu? Stav predlženia vyplýva z účtovníctva podnikateľa, a teda žiaden externý subjekt nemôže mať vplyv na to, ako si podnikateľský subjekt vedie účtovníctvo.

Výhody riešenia úpadku nástrojmi ZKR

Na úvod tejto časti je potrebné povedať, že úpadok je nevyhnutnou súčasťou trhovej ekonomiky a konkurzné a reštrukturalizačné konanie je legitímnym riešením podnikateľského neúspechu. Dokonca v určitých prípadoch môže dlžník i získať odpustenie časti dlhov, či už vo forme oddlženia fyzickej osoby, kedy sa dlhy stávajú nevymáhateľnými podľa § 166 – § 171 ZKR alebo vysporiadaním záväzkov spôsobom určeným v reštrukturalizačnom pláne podľa § 132 – § 142 ZKR. Problémom ale je neplnenie týchto povinností, respektíve ich plnenie zneužívajúcim spôsobom.

Je síce pravdou, ako uvádza JUDr. Šamko vo svojom článku, že v prípade výmeny vedenia firmy môže staré vedenie podpísať nevýhodné zmluvy, ktoré môžu vyvolať či už stav insolvencie, alebo dokonca predlženia, ale tu je potrebné skúmať i to, či takéto dohody boli spochybnené napríklad súdnou cestou, či boli uplatnené nároky na náhradu škody. Len samotné vyjadrenie, že uvedená zmluva je nevýhodná pre spoločnosť, ešte neznamená, že je protiprávna. ZKR nerozlišuje pri definícii úpadku, z akého dôvodu tento vznikol. Externých veriteľov tento fakt ani nemusí zaujímať a ani sa o podstate konania nemusia dozvedieť.

ZKR dáva správcovi konkurznej podstaty značné oprávnenia, ktoré sa týkajú nakladania s majetkom podstaty, ako i popierania sporných nárokov a zároveň účinky začatia, vyhlásenia konkurzu, respektíve začatia reštrukturalizačného konania obsahujú celý rad dôležitých zákonných nástrojov na zabránenie zmenšenia majetku spoločnosti, ku ktorým môže dochádzať v dôsledku účelových zmlúv.

Z oprávnení správcu vyberám napríklad:

• poprieť pohľadávku čo do dôvodu, výšky alebo poradia – § 32 ZKR, § 124 ZKR,
• možnosť odporovať právnym úkonom – § 57 – § 66 ZKR (iba v konkurze).

Z hľadiska účinkov konkurzného, respektíve reštrukturalizačného konania vyberám napríklad:

• možnosť odstúpiť od zmluvy (v konkurze) – § 45 ZKR,
• zastavenie exekúcií – § 48, § 118 ods. 3 ZKR,
• obmedzenie započítania pohľadávok voči pohľadávkam, ktoré sa prihlasujú prihláškou – § 54, § 114 ods. 1 písm. f) ZKR,
• nemožnosť uplatnenia zabezpečovacích práv (nemožnosť vykonať záložné právo) – § 114 ods. 1 písm. c) ZKR,
• nemožnosť odstúpiť od zmluvy pre omeškania dlžníka, ak nárok vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania (typicky lízingové zmluvy) – § 114 ods. 1 písm. d) ZKR.

Uvedené oprávnenia správcu v kombinácii s účinkami začatia, vyhlásenia konkurzného konania, respektíve začatia reštrukturalizačného konania a povolenia reštrukturalizácie podstatným spôsobom eliminujú nutnosť plniť stratové a nevýhodné zmluvy pre spoločnosť, nech už boli uzavreté kýmkoľvek. Nevraviac o tom, že v rozvrhu sa pohľadávky spriaznených osôb (§ 9 ZKR) uspokojujú až po všetkých ostatných ako podriadené pohľadávky – § 95 ods. 3 ZKR, nepriamo § 137 ods. 5 ZKR (v reštrukturalizácii). To mimochodom je tiež jeden z dôvodov, prečo dlžník nemusí byť ochotný podať návrh na vyhlásenie konkurzu/reštrukturalizácie. Pokiaľ teda reálne vznikne v spoločnosti situácia, že je potrebné špekulatívne nároky eliminovať, ZKR na to poskytuje dostatok nástrojov. Samozrejme, pokiaľ je snaha fungovať na úkor veriteľov, potom rýchly postup podľa ZKR je naopak v rozpore s takým zámerom už len preto, že lehoty na odporovateľnosť právnych úkonov sú prekluzívne a ich plynutie je viazané na vyhlásenie konkurzu.

Dokazovanie

Z hľadiska procesnej taktiky je potrebné poukázať na to, že osoba v postavení poškodeného si logicky zvolí tú cestu, ktorá je z hľadiska dokazovania najjednoduchšia. Dokázať fakt, že firma je dva, tri roky nefunkčná a sú tam len záväzky, sa dokazuje oveľa ľahšie ako špekulatívne prevody majetku. Vznikajú závažné problémy pri posudzovaní právnej kvalifikácie trestného činu, otázok súbehu trestných činov. Žiaľ, je praxou, že orgány činné v trestnom konaní neposudzujú skutok podľa všetkých ustanovení Trestného zákona a utiekajú sa k formalizmu, ktorý v konečnom dôsledku znemožní uplatnenie práv poškodeného.

Na uvedenom príklade si môžeme demonštrovať komplexnosť problému. Je samotné uzavretie zmluvy o úvere a zriadenie záložného práva trestným činom? Určite nie. V prípade, ak uzavriem úverovú zmluvu za podmienok vyššie popísaných, v podstate som zvýhodnil jedného veriteľa (banku) pred ostatnými, pretože zabezpečovacie právo bráni uspokojeniu sa iných veriteľov či už v exekúcii, alebo v konkurze. To, že nakoniec aj banka prišla prakticky o všetko, je síce fakt, ale ktorá časť skutku sa dá kvalifikovať ako zvýhodňovanie veriteľa a ktorá ako marenie konkurzu? Trúfam si povedať, že aj odborník by mal problém správne vymedziť skutok, ak by mal všetky dostupné informácie. U externého veriteľa, ktorý nedisponuje v reálnom čase údajmi o stave spoločnosti, je to prakticky nemožné.

Ak k tomu pridáme fakt, že ocenenie majetku nemusí zodpovedať realite (nie sú správne vytvorené opravné položky a rezervy), nie sú zvolené optimálne účtovné zásady a účtovné metódy (ak je predpoklad, že účtovná jednotka nebude môcť pokračovať v činnosti, musí zvoliť zodpovedajúci spôsob účtovania podľa § 7 ods. 4 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve), potom má externý subjekt problém posúdiť finančnú situáciu podniku. Argumenty štatutárnych orgánov, že ony si mysleli, že získajú ďalšie zákazky, sú často argumenty z ríše rozprávok, ak nie sú podložené minimálne zmluvou o budúcej zmluve s príslušnými kalkuláciami výnosov.

V tejto súvislosti by pomohlo právnej istote v SR, keby Generálna prokuratúra SR vydala stanovisko v zmysle § 6a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre k výkladu Trestného zákona v prípade trestných činov súvisiacich s konkurzom a úpadkovými deliktmi. Rozhodne by to pomohlo zvýšiť vymožiteľnosť práva, posilnilo by to legitimitu štátnych orgánov a odfiltrovalo účelové podania.

Poznámka redakcie:
 § 242 Trestného zákona

Autor: JUDr. Samuel Diatka