Dátum publikácie:21. 10. 2014
Oblasti práva: Správne právo / Dane a poplatky / Daň z príjmov; Správa daní a poplatkov; Financie, finančné právo / Daňové a poplatkové právo
Právny stav od:1. 10. 2014
Právny stav do:31. 12. 2016
Daňové subjekty majú počas daňovej kontroly a po nej určité práva, ktoré je potrebné na svoju obhajobu v pravý čas použiť. Prehľad procesných práv daňového subjektu prinášame v tomto článku. Rovnako prinášame vzor odvolania, v ktorom je zámerne zdôraznená podstata každej námietky samostatne tak, aby boli daňové orgány postavené pred úlohu s každou námietkou sa relevantne vysporiadať.
Otázka z praxe:
Z daňového úradu sme dostali oznámenie o začatí daňovej kontroly. Pretože nemáme s tým skúsenosti, zaujíma nás, aké máme procesné možnosti daňovej obhajoby?
Takáto otázka je v praxi častá, lebo daňový subjekt, pokiaľ nemá daňovú kontrolu, si v dobrej viere myslí, že má všetko v poriadku. Účtovný systém a daňový systém je však pomerne zložitý a mnohé daňové otázky metodicky nejasné, takže obavy z daňovej kontroly sú celkom namieste.
Zjednodušene povedané, mať všetko detailne v poriadku, je takmer nemožné.
V ďalšom texte uvádzame procesné možnosti daňovej obhajoby pri daňovej kontrole umožňujúce rýchlu orientáciu v téme aj s odkazmi na príslušné paragrafy daňového poriadku.
Daňová kontrola
Podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej DP) daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení alebo v dohodnutý deň, nie neskoršie ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly (§ 46 ods. 1 DP).
Na odloženie dňa začatia daňovej kontroly má daňový subjekt nárok bez uvedenia konkrétneho dôvodu; získaný čas sa dá využiť na prípravu na daňovú kontrolu (napr. príprava dokladov, príprava miestnosti, informovanie osôb).
Práva daňového subjektu počas kontroly (§ 45 ods. 1 DP) predkladať: v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia; klásť svedkom a znalcom otázky; vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
Využitím týchto práv počas daňovej kontroly vzniká prvé procesné miesto na vnesenie obhajoby do daňového spisu.
Výzva počas daňovej kontroly – ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal (§ 46 ods. 5 DP).
Vyjadrenie k výzve počas kontroly predstavuje druhé procesné miesto na vnesenie obhajoby do daňového spisu.
Protokol z daňovej kontroly musí obsahovať, okrem iného súpis kontrolovaných dokladov, preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov a vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu k zisteným skutočnostiam počas daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 a § 47 DP). Tu je potrebné sa sústrediť na to, či protokol obsahuje relevantné vyhodnotenie dôkazov (jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach) a vyjadrenia daňového subjektu.
Ukončenie daňovej kontroly – daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu (§ 46 ods. 9 DP). Pritom doručenie sa dá aj oddialiť maximálne o 15 dní procesnou obštrukciou – neprevzatím pošty a jej uložením na pošte (§ 31 ods. 3 DP).
Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel, zašle správca dane spolu s protokolom z daňovej kontroly aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v tomto protokole.
Výzva s protokolom – vo výzve správca dane určí lehotu, a to nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy (§ 46 ods. 8 DP).
Vyjadrenie k výzve s protokolom predstavuje tretie procesné miesto na vnesenie obhajoby do daňového spisu.
Daňový subjekt písomnou formou môže formulovať svoju oponentúru tak voči vecným zisteniam, ako aj voči právnemu hodnoteniu zistených skutočností (toto ešte nie je odvolanie, lebo odvolanie nasleduje až neskôr, a to voči rozhodnutiu o určení rozdielu dane).
Vyrubovacie konanie
Vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou a končí dňom doručenia rozhodnutia o určení rozdielu dane.
Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v určenej lehote, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov (§ 68 DP). Ak nedôjde k dohode na dni prerokovania, určí termín prerokovania daňový úrad.
Dokazovanie – dokazovanie alebo miestne zisťovanie vykoná správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu, a to aj opakovane (§ 68 DP). Zápisnica predstavuje štvrté procesné miesto na vnesenie obhajoby do daňového spisu.
Rozhodnutie – vyrubiť daň možno len rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní, pričom rozhodnutie musí byť riadne doručené (§ 63 ods. 1 a § 68 ods. 4 DP). Správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice z dokazovania (§ 68 ods. 3 DP).
Rozhodnutie musí obsahovať (§ 63 ods. 5 DP):
- odôvodnenie,
- skutkový stav,
- vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, použité úvahy pri hodnotení dôkazov,
- použité právne predpisy.
Sankčný systém – Okrem dorubenia dane treba počítať aj so sankciami za správne delikty podľa § 154 až § 157 daňového poriadku. Sankčný systém je jednotný pre všetky dane – je to pokuta a úrok z omeškania.
Pokuta za skreslenie dane je v pevnej výške 3-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, minimálne však 10 % [§ 154 ods. 1 písm. e), § 155 ods. 1 písm. f); § 155 ods. 4 DP].
Úrok z omeškania za oneskorené zaplatenie dane je vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, minimálne však 15 %, pričom sa počíta za každý deň omeškania, najdlhšie za štyri roky omeškania (§ 156 DP). Všeobecná poriadková pokuta za nesplnenie povinnosti nepeňažného charakteru je od 60 € do 3 000 € tak, ako to vyplýva z ustanovení § 154 ods. 1 písm. j) a § 155 ods. 1 písm. e) DP.
Odvolanie
Proti rozhodnutiu správcu dane možno spravidla podať odvolanie (okrem výnimiek), a to do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia; včas podané odvolanie má odkladný účinok (§ 72 DP). Odvolanie je najrozšírenejší riadny opravný prostriedok.
Upozorňujeme na riziko zmeškania lehoty, a tým aj definitívne zmarenie možnosti účinne sa odvolať (ak nebolo uplatnené odvolanie ako riadny opravný prostriedok, nemožno podať ani žalobu na správny súd). Inak povedané, odvolanie je nutné podať včas, pričom odvolanie musí mať náležitosti požadované zákonom (§ 72 ods. 4 DP).
Argumentácia v odvolaní – najčastejšie je štruktúra daňovej obhajoby v odvolaní nasledovná:
- poukázanie na prípadné porušenie ústavných zásad zo strany štátneho orgánu (daňového úradu);
- námietka voči porušeniu základných zásad správy daní (§ 3 DP);
- námietka voči úvahám a záverom dokazovania – rozpor so skutkovým stavom alebo právnym hodnotením inak nesporného skutkového stavu (§ 24 DP).
Najmä pri dokazovaní je častým sporom, kto je vlastne v dôkaznej núdzi, či daňový úrad alebo daňový subjekt. Ďalej sa spor odohráva v oblasti hmotnoprávneho predpisu, napríklad dane z príjmu právnických osôb.
V prípade zložitejších sporov je efektívne prizvať si k obhajobe daňového poradcu.
Odvolací orgán – ak správca dane sám nevyhovie odvolaniu (tzv. autoremedúra), potom je povinný vec postúpiť odvolaciemu orgánu, ktorým je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici.
Pretože ide o nadriadený orgán daňového úradu, je v praxi prípadný úspech v odvolaní skôr výnimkou, lebo daňová správa je jednotne metodicky riadená.
Žaloba – v zamietavom rozhodnutí odvolacieho orgánu je uvedené, že ďalšie odvolanie nie je možné (nie je možné podľa daňového poriadku). Podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku je však možné do dvoch mesiacov podať žalobu na správny súd.
Ak fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím daňového úradu, môže podať žalobu na správny súd, pričom sa však vopred musia vyčerpať riadne opravné prostriedky, teda spomínané odvolanie.
Preskúmanie mimo odvolania – pre úplnosť dávame do pozornosti, že okrem odvolania sa v praxi najčastejšie využíva ako mimoriadny opravný prostriedok – preskúmanie mimo odvolania, ktorý môže byť podaný najneskôr do 3 rokov (§ 77 DP).
Tento mimoriadny opravný prostriedok sa spravidla podáva na Ministerstvo financií SR voči zamietavému rozhodnutiu odvolacieho organu, ktorým je Finančné riaditeľstvo SR, v situácii, že bola zmeškaná lehota na podanie žaloby na správny súd.
Sankcia voči daňovému úradu
Podľa daňového poriadku je sankcia voči daňovému úradu možná len v jednom konkrétnom prípade – ide o úrok vo výške 3-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, minimálne však 10 %, ktorý poskytne daňový úrad bez žiadosti automaticky zo zákona (§ 79 ods. 3 DP).
Okrem toho existuje osobitný zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (aj daňovej správy).
Právo na náhradu škody trvá 3 roky odo dňa doručenia rozhodnutia o zrušení rozhodnutia daňových orgánov pre nezákonnosť.
Vzor: Odvolanie po daňovej kontrole (príklad)
ABC, s. r. o., Priemyselná 4, 041 90 Košice, DIČ: 2020304050
DAŇOVÝ ÚRAD KOŠICE
Rozvojová 2
041 90 Košice
Košice, 20. 9. 2014
Vec: Odvolanie
Podľa § 72 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) podáva nižšie uvedený odvolávajúci sa daňovník nasledovné odvolanie.
| a) Správca dane: | DAŇOVÝ ÚRAD KOŠICE, Rozvojová 2, 041 90 Košice |
| b) Odvolávajúci sa: | ABC, s. r. o., Priemyselná 4, 041 90 Košice |
| c) Odvolanie proti: | Rozhodnutie č. 9999/5/3333/2013/Dp v sume 12 345,67 € na vyrubenie dane z príjmov PO za rok 2010, vydané Daňovým úradom Košice dňa 12. 9. 2014. |
| d) Dôvody podania odvolania | |
Odvolávajúci sa daňovník nesúhlasí so závermi správcu dane uvedenými vo výroku a odôvodnení predmetného rozhodnutia z dôvodov uvedených nižšie.
Právnym dôvodom vyrubenia dane je údajné porušenie § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (zákon o dani z príjmov). Daňovník uvedené ustanovenie neporušil, lebo majetok zaradil do správnej odpisovej skupiny a do daňových nákladov zahrnul daňovú zostatkovú cenu predávaného majetku správne.
Vecným dôvodom vyrubenia dane je údajné nesprávne zaradenie majetku (anténne zariadenie na satelitný prenos) do odpisovej skupiny (OS), keď ho daňovník autenticky zaradil do 2. OS (KP 32.30.52) a daňový úrad ho zaradil na druhý pokus s podporou ŠÚ SR do 1. OS (KP 32.20.20); následne sa to prejavilo v rôznej výške daňovej zostatkovej ceny v roku 2010, keď bol majetok predaný.
Daňový úrad neodpovedal v priebehu dokazovania vykonávaného podľa § 68 daňového poriadku na stručné a podstatné otázky daňovníka, čím vážnym spôsobom zmaril jeho právo na úzku súčinnosť podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku (pozri Zápisnica o ústnom pojednávaní z dokazovania).
Daňovník žiada, aby sa daňové orgány vysporiadali s podstatou každej námietky formulovanej v závere každej námietky.
Ak sa nevysporiadajú s podstatou, potom platí, že sa s námietkou nevysporiadali vôbec. Daňovník žiada, aby sa daňový úrad vysporiadal s týmito námietkami, a to s každou samostatne:
1. Rozhodnutie je vydané po zákonnej lehote – teda je nezákonné
Vo výroku rozhodnutia daňový úrad uvádza, že daň vyrubuje podľa § 68 daňového poriadku. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku však môže daňový úrad vydať rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom. Posledná zápisnica bola spísaná dňa 18. 8. 2014. Rozhodnutie, proti ktorému smeruje toto odvolanie, bolo vydané dňa 12. 9. 2014 – teda po zákonnej lehote 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice.
Podľa článku 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR môžu štátne daňové orgány konať len to, čo im adresne dovoľuje zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a aplikácia všetkých zákonov musia byť v súlade s touto ústavou. Daňový úrad vyrubil daň po zákonnej lehote do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice, teda postupom v rozpore s § 68 ods. 3 daňového poriadku aplikovaného ústavne súladným spôsobom. Štátne daňové orgány nemôžu rozširovať svoje postupy nad rámec toho, čo im adresne dovoľuje zákon.
Podstata námietky: Daňový úrad vydal rozhodnutie po zákonnej lehote, teda v rozpore s tým, čo mu dovoľuje zákon, konkrétne § 68 ods. 3 daňového poriadku aplikovaný ústavne súladným spôsobom.
2. Majetok zaraďuje daňovník bez povinnosti zatriedenia ŠÚ SR
Daňovník na úvod cituje kľúčové ustanovenie § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov: „V prvom roku odpisovania zaradí daňovník hmotný majetok v triedení podľa Klasifikácie produkcie (KP) do odpisových skupín uvedených v prílohe.“ Toto kľúčové ustanovenie neobsahuje povinnosť daňovníka mať zatriedenie vykonané Štatistickým úradom SR (ŠÚ SR), a to ani z gramatického výkladu, ani logického výkladu.
Gramatický výklad tohto ustanovenia daňovníkom je nasledovný – kto? (odpoveď: daňovník), čo robí? (odpoveď: zaradí), ako zaradí? (odpoveď: v triedení podľa KP). Štatistický úrad SR tu nie je uvedený, a to ani ako podmet, prísudok či príslovkové určenie. Daňovník neporušil § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keď zaradil majetok v triedení podľa KP podľa vlastného rozhodnutia, neskôr podporeného vyjadrením súdneho znalca.
Povinnosti zákon ukladá tzv. prikazovacími ustanoveniami, v ktorých je prikazovacie slovo, napr. musí, je povinný. Ustanovenie § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov neobsahuje takéto slová vo vzťahu k ŠÚ SR (daňovník zaradí, nie ŠÚ SR zaradí).
Odkazová poznámka pod čiarou č. 120 odkazuje na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 451/2008, ktorým sa zavádza klasifikácia produktov podľa činností (CPA), a opatrenie ŠÚ SR č. 128/2000 Z. z. Táto odkazová poznámka v žiadnom prípade neukladá povinnosť mať zatriedenie vykonané ŠÚ SR, len upozorňuje na to, akým predpisom bola vydaná KP. Z Uznesenia NR SR č. 19/1997 Z. z. o schválení legislatívnych pravidiel aj dostupnej judikatúry súdov vyplýva, že odkazová poznámka nie je súčasťou právneho predpisu, inak povedané, povinnosti sa ukladajú zákonom, nie odkazovou poznámkou. Odkazová poznámka má len informatívnu hodnotu, nie normatívnu povahu.
Logický výklad daňovníka je nasledovný. V ekonomike SR existujú pravdepodobne milióny položiek majetku, a to by všetky mali byť povinne zaradené ŠÚ SR? Takýto stav je nereálny, a to aj podľa praxe daňových úradov, praxe podnikov, ako aj kapacitných možností ŠÚ SR!
Podľa skúseností z praxe majú podniky zatriedenie ŠÚ SR len výnimočne, nie preto, že by nedodržovali zákon, ale preto, že § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov takúto plošnú povinnosť neustanovuje. Ak by ju ustanovoval, potom by ju daňovníci dodržiavali.
Daňový úrad uvádza, že daňovník mal povinnosť zatriedenie majetku získať od ŠÚ SR, citujeme: „Táto povinnosť im vyplývala z ustanovení § 26 ods. 1 platného zákona o dani z príjmov. Uvedené poukazuje na povinnosť daňového subjektu zaradiť majetok podľa KP, nie že daňový subjekt je povinný si dať majetok zaradiť.“ Tieto vyjadrenia daňového úradu sú zjavne nekonzistentné a rozporuplné a proti takýmto nezrozumiteľným vyjadreniam nemôže daňovník účinne brániť svoje zákonné záujmy, na čo má právo podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku.
Podstata námietky: Daňovník neporušil § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Daňovník nie je v dôkaznej núdzi. Daňovník zaradil majetok podľa KP v reálnom čase podľa vlastného rozhodnutia a následne pri daňovej kontrole to podporil stanoviskom súdneho znalca. Zákon neukladá plošnú povinnosť mať každú položku odpisovaného majetku zatriedenú ŠÚ SR, preto:
a) Má daňovník povinnosť mať zatriedenie od ŠÚ SR, áno alebo nie?
b) Ak daňovník má povinnosť mať zatriedenie majetku od ŠÚ SR – akým analytickým výkladom práva k tomu daňový úrad dospel?
c) Prečo daňový úrad svoj dôkaz získaný od úradníka ŠÚ SR povyšuje nad dôkaz daňovníka získaný od súdneho znalca s praxou, v čom má vyššiu váhu?
3. Nesprávne hodnotenie dôkazov
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sú záujmy daňovníka a daňového úradu chránené rovnako. Daňovník autenticky zaradil majetok do kódu KP 32.30.52 (2. OS) a daňový úrad na druhý pokus s podporou ŠÚ SR do kódu KP 32.20.20 (1. OS); podotýkame, že predtým pri riadnej kontrole ho daňový úrad zaradil do KP 32.20.11, čo tiež považoval za jediné správne zaradenie!? Jedna aj druhá strana má na to svoje odborné odôvodnenie, jeden aj druhý kód obsahujú prvky posudzovaného technického zariadenia. Obe strany majú dodatočne získaný externý dôkaz, daňovník má zatriedenie súdneho znalca s praxou, daňový úrad má zatriedenie úradníka zo ŠÚ SR.
Zákon neukladá plošnú povinnosť mať zatriedenie od ŠÚ SR. V tejto dôkaznej situácii daňovník zastáva názor, že jeho externý dôkaz od súdneho znalca s praxou má vyššiu odbornú vypovedaciu schopnosť ako názor úradníka zo ŠÚ SR.
Daňovník poukazuje na to, že daňový úrad má konať racionálne a efektívne, lebo je platený z verejných zdrojov. Daňový úrad vykonal zbytočnú a neefektívnu nadprácu, keď si vyžiadal externý dôkaz od ŠÚ SR, lebo daňovník už v tom čase mal iný externý dôkaz (vyjadrenie súdneho znalca) a daňový úrad tým nanajvýš vyrovnal dôkazný stav.
Ak by daňovník aj pripustil, že ide o rovnocenné dôkazy, potom ide o vyrovnaný, rovnovážny dôkazný stav (tvrdenie voči tvrdeniu) – teda daňový úrad nemá dôkaznú prevahu ako oporu pre vyrubenie dane. Pri rovnovážnom dôkaznom stave nemá daňový úrad oporu na to, aby jeho záujem bol chránený viac, teda v rozpore so základnou zásadou daňového konania podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku.
Jedna z akceptovaných foriem výkladu práva v aplikačnej praxi je logický výklad. V tejto veci je logický výklad daňovníka nasledovný. Ak by bol rovnovážny dôkazný stav oporou pre vyrubenie dane, potom by daňový úrad mohol dorubiť čokoľvek a kedykoľvek (!) a daňové subjekty by stratili akúkoľvek právnu istotu.
Daňový úrad v rozhodnutí uvádza, že postupoval v súlade so základnými zásadami daňového konania ustanovenými v § 3 daňového poriadku – teda aj vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Dôkazom daňovníka vo forme vyjadrenia súdneho znalca sa pritom nijako odborne nezaoberá, len ho stroho odmieta, citujeme: „Odborné stanovisko znalca na zatriedenie majetku do kódu KP nie je zákonom o dani z príjmov prípustný dôkazný prostriedok, pretože podľa § 26 ods. 1 zákona o dani z príjmov...“ Daňovník upozorňuje, zákon o dani z príjmov nezakazuje postup, keď daňovník svoje zatriedenie do KP podporí stanoviskom súdneho znalca z praxe, naopak podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku je dôkaz získaný od súdneho znalca jedným zo štandardných dôkazných prostriedkov.
Podstata námietky: Daňovník nie je v dôkaznej núdzi. Dôkaz daňovníka má vyššiu váhu, resp. najmenej rovnakú váhu ako dôkaz daňového úradu, potom:
a) Prečo dôkaz daňovníka – stanovisko súdneho znalca – daňový úrad nezohľadnil ako minimálne rovnocenný dôkaz voči svojmu dôkazu od ŠÚ SR?
b) Prečo pri rovnovážnom dôkaznom stave daňový úrad dorubuje daň, keď podľa základnej zásady daňového konania – zásady zákonnosti (§ 3 ods. 1 daňového poriadku) – sú záujmy štátu aj daňovníka chránené rovnako?
4. Hlavnú vec pri súbore vecí určuje daňovník, nie daňový úrad
Z fotodokumentácie posudzovaného technického zariadenia vyplýva, že dominantnou časťou zariadenia je sústava 5 antén (najväčšia parabolická anténa s priemerom až 6 m). Je to významná technická skutočnosť podporujúca správnosť zatriedenia daňovníka do kódu KP 32.30.52 – Antény a parabolické antény, ich časti, súčasti a príslušenstvo k nim (2. OS).
Nie je pravdivé tvrdenie daňového úradu, že daňovník neurčil hlavnú funkčnú vec súboru. Daňovník určil hlavnú funkčnú vec súboru tým, že majetok zaradil do kódu KP 32.30.52 – Antény a parabolické antény, ich časti, súčasti a príslušenstvo k nim. V daňovom konaní sa posudzuje obsah pred formou (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).
Podľa § 120 a § 121 Občianskeho zákonníka (ObčZ) je súčasťou veci všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodovať o tom, čo je hlavnou vecou a čo príslušenstvom, je v kompetencii vlastníka veci. Daňovému úradu neprísluší právo rozhodovať o tom, čo je hlavnou vecou a čo príslušenstvom.
Podľa článku 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať len to, čo im dovoľuje zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR, všetky zákony sa musia aplikovať v súlade s touto ústavou.
Elektronika prislúchajúca k anténam je len ich príslušenstvom, lebo dominantnou hlavnou vecou je anténny systém, tak ako o tom zo zákona rozhodol vlastník veci, preukazuje fotodokumentácia a vyjadrenie súdneho znalca.
Podstata námietky: Daňovník určil v súlade so svojím zákonným právom (§ 120 a § 121 ObčZ), že elektronika je len príslušenstvo k anténam, a preto sa podľa § 26 ods. 2 druhá veta zákona o dani z príjmov odpisuje ako hlavná vec – anténa (2. OS):
a) Prečo daňovníkovi toto zákonné rozhodovacie právo daňový úrad odoberá?
b) Prečo daňový úrad koná neústavným spôsobom nad rámec toho, čo mu dovoľuje zákon?
5. Majetok sa nedá jednoznačne zaradiť, preto mu patrí všeobecná 2. OS
Nezávisle na predošlom daňovník namieta, že zariadenie je možné zaradiť do OS 2 aj z iných dôvodov. V situácii, že posudzované technické zariadenie je dvojzložkové – antény a elektronika – možno vyvodiť aj logický záver, že ide o majetok, ktorý nemožno jednoznačne zatriediť do OS podľa prílohy zákona.
Významný dôkaz o tom, že predmetný majetok nemožno jednoznačne zaradiť, je, že inak ho zaradil daňovník (KP 32.30.52), inak ho zaradil daňový úrad pri riadnej daňovej kontrole (KP 32.20.11) a inak pri opakovanej daňovej kontrole (KP 32.20.20)! Tento fakt je dostatočným dôkazom toho, že ide o jednoznačne nezaraditeľný majetok.
V takom prípade sa jednoznačne nezaraditeľný majetok podľa § 26 ods. 2 zákona o dani z príjmov zaradí do všeobecnej OS 2 – teda v konečnom dôsledku tak, ako ho zaradil daňovník.
Podstata námietky: Prečo daňový úrad nepostupuje podľa § 26 ods. 2 zákona o dani z príjmov o zaradení nejednoznačného majetku do 2. OS, keď túto nejednoznačnosť potvrdil vlastným konaním tým, že sám majetok pri riadnej daňovej kontrole najprv zaradil do kódu KP 32.20.11 a neskôr pri opakovanej daňovej kontrole do kódu KP 32.20.20?
e) Dôkazy: Nie sú potrebné, pretože ide len o rozpor s právnymi predpismi.
f) Navrhované zmeny:
- Zrušiť v plnom rozsahu rozhodnutie, proti ktorému smeruje toto odvolanie.
- Ak daňové orgány odvolaniu nevyhovejú, musia sa v zmysle judikatúry súdov vo svojom rozhodnutí vysporiadať s podstatou všetkých námietok tohto odvolania, inak bude ich rozhodnutie arbitrárne bez náležitého odôvodnenia.
Ing. Roman Nedajsa
konateľ spoločnosti
Poznámka redakcie:
§ 46 DP
Autor: Ing. Vladimír Pastierik
Súvisiace právne predpisy ZZ SR
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies