Obsah
Dátum publikácie:24. 9. 2014
Oblasti práva: Správne právo / Dane a poplatky / Správa daní a poplatkov; Financie, finančné právo / Daňové a poplatkové právo
Občianske právo / Občianske právo / Zmluvné právo
Pracovné právo / Pracovné právo a personalistika / Riadenie práce / Pracovno - právne vzťahy
Právny stav od:1. 9. 2014
Právny stav do:31. 12. 2016
Príklad č. 1:
Obchodný zástupca bude pracovať na základe príkaznej zmluvy a bude platený odmenou, ktorú fakturuje. Tým, že tieto príjmy bude posudzovať podľa § 6 ZDP, mu zostane viac peňazí. Všetci sú spokojní až do momentu, kedy sa napríklad stane nejaká škodová udalosť a voči obchodnému zástupcovi je vyvodzovaná zodpovednosť za škodu. Samozrejme, že zamestnanec je zodpovedný za škodu v menšom rozsahu ako osoba vykonávajúca činnosť na základe občianskoprávnych vzťahov. Takže pre jednu zmluvnú stranu bude teraz výhodnejšie povedať, ale veď ja som zamestnanec. Poukazuje to na prejavenú vôľu strán, ktorá mala byť slobodná, vážna a určitá pri uzatváraní zmluvy? Tu už minimálne jedna strana bude kalkulovať s momentálnymi výhodami.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru vznikli ako reakcia na socialistický Občiansky zákonník – zákon č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil zmluvu o dielo, príkaznú zmluvu, ktorá bola upravená ešte v predchádzajúcom Občianskom zákonníku č. 141/1950 Sb.
Keďže zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce bol prijatý len rok potom, bolo potrebné riešiť činnosti, ktoré nebolo hospodárne vykonávať (vedelo sa to už v roku 1965) v pracovnom pomere a ustanovenia o občianskej výpomoci (§ 384 – § 389 Občianskeho zákonníka) neboli aplikovateľné. Typické je to najmä pri zmluve o vykonaní práce, kde predmet zmluvy je formulovaný veľmi podobne ako pri zmluve o dielo – čiže na prácu vymedzenú výsledkom a nie ako opakovaná činnosť. Tieto dohody potom plynule prešli do súčasného Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), a teda odlíšiť predmetom dohodu o vykonaní práce od zmluvy o dielo je v podstate problém.
Ak budeme vychádzať zo súčasnej situácie, musíme spomenúť definíciu závislej práce, tak ako je uvedená v § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a porovnať zmeny:
„Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.
Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.
Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.“
Ak budeme vychádzať z definície závislej práce uvedenej v § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, vidíme, že na to, aby sa nejaká činnosť považovala za závislú prácu, je potrebné splniť päť podmienok, a to:
- práca je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
- osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
- podľa pokynov zamestnávateľa v jeho mene,
- v pracovnom čase určenom zamestnávateľom,
- za mzdu alebo odmenu.
Ako je možné vidieť, pojmové znaky závislej práce uvedené pod bodom 2, 3 a 5 sú typické napríklad i pre príkaznú zmluvu a mandátnu zmluvu, ktorá je vlastne formou zmluvného zastúpenia. Minimálne tieto znaky nemajú rozlišovaciu schopnosť. V tejto súvislosti je možné poukázať na rozhodnutie NS SR 3 Sžf 80/2008:
- Základný rozdiel medzi závislou činnosťou a podnikateľskou činnosťou je nevyhnutné odvodzovať od prejavenej vôle zmluvných strán, t. j. či medzi sebou mienia uzatvoriť obchodnoprávny vzťah alebo pracovnoprávny vzťah.
- Pracovná zmluva i mandátna zmluva sú typom príkaznej zmluvy, t. j. ich obsahom je činnosť vykonávaná podľa pokynov tretej osoby (mandant alebo zamestnávateľ). Rozdiel nie je v obsahu – existencii pokynov, ale v subjekte, t. j. či daná osoba mieni alebo nemieni podľa prejavenej vôle byť zamestnancom.
- Pri neexistencii výslovného zákonného zákazu rovnaký obsah pracovnej činnosti je možné plnohodnotne vykonávať na základe mandátnej i pracovnej zmluvy.
V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 3 druhá veta zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, podľa ktorého závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
Problém je v tom, že Zákonník práce síce zakazuje vykonávanie závislej práce v inom ako pracovnoprávnom vzťahu, respektíve obdobnom pracovnom vzťahu, ale vyhýba sa definícii toho, čo závislá práca nie je.
Do 31. 12. 2012 bola definícia závislej práce rozšírená, citujem § 1 ods. 2 Zákonníka práce: „Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.“
Definícia závislej činnosti účinná do 31. 12. 2012 v bodoch:
- práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
- osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa,
- podľa pokynov zamestnávateľa v jeho mene,
- v pracovnom čase,
- za mzdu alebo odmenu,
- na náklady zamestnávateľa,
- jeho výrobnými prostriedkami,
- na zodpovednosť zamestnávateľa,
- ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.
Ako môžete vidieť porovnaním definícií do 31. 12. 2012 a po 1. 1. 2013, vypadli body 6, 7, 8, 9, čím sa malo zľahčiť posudzovanie závislej práce. Inými slovami, rozšírili sa medze správnej úvahy štátnych orgánov.
Považujem riešenie tohto problému touto legislatívnou úpravou za mierne nešťastné, pretože podľa definície podnikania v § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. sa podnikaním rozumie:
- sústavná činnosť (teda logicky opakovaná),
- vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť (teda i na vlastné náklady),
- za účelom dosiahnutia zisku.
Tak v podstate definícia podnikania „konzumuje“ kritériá pod bodom 6, 7, 8 i 9 bez ohľadu na to, či sú v Zákonníku práce obsiahnuté alebo nie.
Mojím úmyslom nie je podporovať zneužitie práva, ale poukázať na fakt, že zvyšovanie právnej ochrany určitých skupín nie je možné dosiahnuť tým, že sa bude zvyšovať miera právnej neistoty účastníkov zmluvných vzťahov. Právo sa do spoločenskej reality presadzuje výkladom a aplikáciou práva, ktoré vykonávajú konkrétni ľudia.
Vzniká otázka, prečo nezrušiť príkaznú zmluvu, sprostredkovateľskú zmluvu a zmluvu o dielo v Občianskom zákonníku?
Tieto zmluvné typy stále existujú.
To, že sa tento problém dá riešiť civilizovane, korektnou aplikáciou právnych predpisov, dokazuje i rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 2609/2006 (uvádzam rozšírený citát):
Judikatúra:
„Právní úkon je projev vůle směřující ke vzniku, změně nebo zániku těch práv nebo povinností, které právní předpisy s takovým projevem spojují (§ 240 odst. 1 zák. práce, § 34 obč. zák.). Sama okolnost, jak je právní úkon (i dvoustranný) označen, není pro jeho posouzení rozhodná. Rozhodující je posouzení obsahu projevu vůle, tedy zjištění, co bylo skutečně projeveno. Podmínkou zároveň je, že vůle musí být svobodná a vážná, projev určitý a srozumitelný, jinak je právní úkon neplatný [§ 242 odst. 1 písm. b) zák. práce, § 37 obč. zák.]. Zatímco pracovní poměr je charakterizován tím, že zaměstnanec vykonává činnost podle pokynů zaměstnavatele, ve stanovené pracovní době, na jeho riziko a jejím cílem je plnění úkolů zaměstnavatele, občanskoprávní vztah tuto charakteristiku postrádá.
Při úvaze o povaze právního vztahu založeného mezi účastníky odvolací soud správně z této charakteristiky pracovněprávního vztahu vycházel. V projednávané věci nebylo pochybností o tom, že žalovaný svoji činnost (žalobcem předtím dohodnutou přepravu) vykonával podle pokynu žalobce; nešlo o osobní aktivitu žalovaného. Jejím cílem bylo nepochybně plnění úkolů žalobce (zajištění přepravy, kterou žalobce sám dohodl a za jejíž uskutečnění byl odpovědný), byla prováděna na riziko žalobce (ohledně přepravy zde nebyl vztah mezi žalovaným a přepravovanou osobou, ale vztah mezi objednatelem přepravy a žalobcem). Jednalo se tedy typicky o závislou pracovní činnost.
Dovolací námitky žalobce nemohou správnost tohoto závěru odvolacího soudu zvrátit. Především nemůže obstát argument, že se o pracovněprávní vztah nemohlo jednat proto, že mezi účastníky nebylo dohodnuto, že žalovaný vždy musí cestu vykonat, jestliže žalobce takovou potřebu projeví, ale že žalobce (pokud se mu to nehodilo) mohl vždy vykonání takové cesty odmítnout. Pro posouzení věci je totiž rozhodující, že žalovaný s tím, že pro žalobce uskuteční přepravu dne 23. 8. 2004, souhlasil.
Tím, jak správně uvedl odvolací soud, došlo k uzavření dohody o provedení práce ve smyslu ustanovení § 236 odst. 2 zák. práce. Není totiž podstatné, zda všechny náležitosti dohody o provedení práce jsou ujednány v jediném okamžiku; dohoda je uzavřena v okamžiku, kdy je dohodnuta poslední z nezbytných náležitostí. Jestliže tedy mezi účastníky bylo rámcově dohodnuto, jakou činnost a za jakých podmínek bude případně žalovaný pro žalobce vykonávat, stačilo, že v jednotlivých případech byla uzavřena jen dohoda o tom, z jakého konkrétního místa, na jaké místo a ve kterém čase má žalovaný pro žalobce přepravu uskutečnit, a dohoda o provedení práce byla uzavřena.
Argumentace dovolatele tím, že plnění svých úkolů vyplývajících z jeho podnikatelské činnosti mohl zajišťovat libovolným způsobem, zejména uzavíráním smluv podle občanského, případně obchodního zákoníku, nemůže na závěrech odvolacího soudu o tom, že se v projednávané věci jednalo o pracovněprávní vztah, rovněž ničeho změnit. V projednávané věci nebylo sporu o tom, že předmětem činnosti žalobce bylo provozování taxislužby, ani o tom, že v rámci této činnosti žalovaný na základě dohody mezi účastníky v případě, že žalobce nebyl schopen zajistit dohodnutou přepravu osobně, prováděl tuto přepravu na místo něj.
Při úvaze o povaze právního vztahu (právních vztahů) založeného mezi účastníky odvolací soud správně zvažoval především to, jaký obsah měl mít právní vztah vzniklý na základě dohody mezi účastníky, bez ohledu na to, jak případně bylo toto ujednání označeno.
I kdyby totiž účastníci tvrdili (a o takový případ se nejedná), že chtěli uzavřít smlouvu podle určitého právního předpisu, ačkoli svým obsahem (vymezením práv a povinností účastníků smlouvy) by se jednalo o smlouvu jinou (chtěli mít jiná vzájemná práva a povinnosti), ve skutečnosti by šlo o simulovaný právní úkon, jímž měl být zastřen jiný (disimulovaný) právní úkon. V takovém případě platí, že simulovaný právní úkon je pro nedostatek vážnosti vůle účastníků právního úkonu neplatný [§ 242 odst. 1 písm. b) zák. práce, § 37 obč. zák.].
Protože však disimulace sama o sobě není protiprávní, je třeba platnost zastřeného úkonu posoudit samostatně, a má-li disimulovaný právní úkon všechny potřebné náležitosti, je třeba uznat jej za platný [platí zastřený (disimulovaný) právní úkon]. Vzhledem k tomu, že činnost, kterou žalovaný pro žalobce vykonával, byla svou povahou (obsahem ujednaných práv a povinností) činností závislou (regulovanou zejména zákoníkem práce), je pro posouzení věci nepodstatné, že žalobce mohl plnění úkolů vyplývajících z jeho podnikatelské činnosti zajišťovat také uzavíráním smluv podle občanského, případně obchodního zákoníku; rozhodující je, co bylo mezi účastníky fakticky ujednáno.“
Na posudzovanie toho, či ide o závislú prácu, podľa názoru autora nie je možné vychádzať len z toho, či sú všetky podmienky vymedzené v Zákonníku práce splnené naraz, ale je tiež potrebné skúmať obsah práv a povinností zmluvných strán – teda či ide o podnikateľov a tiež povahu činnosti.
Závislosť práce je tiež spojená s tým, že ide o prácu, ktorej výsledok je nesamostatný – inými slovami je len čiastkovým produktom, na ktorý nadväzuje iný výkon činností. Vzhľadom na to, že mnohé podmienky určujúce závislú prácu sa kryjú s pojmovými znakmi iných zmluvných typov, jedine toto ich môže spoľahlivo odlíšiť.
Samozrejme, že aj činnosť, ktorá sa dá vykonávať ako podnikanie, je možné vykonávať v pracovnom pomere, ale zas len činnosť, ktorej výsledkom je ucelený a použiteľný výstup, má význam vykonávať ako podnikanie.
Príklad č. 2:
Čašník v reštaurácii zabezpečuje len časť komplexnejšej služby – prípravu a servírovanie jedla v priestoroch podnikateľa. Jeho činnosť je nesamostatná a nemysliteľná bez nadväznosti na činnosti iných pracovníkov – kuchárov, zásobovačov a podobne.
Príklad č. 3:
Iná situácia je v prípade, ak podnikateľ si časť subdodávky objedná u iného podnikateľa – napríklad inštaláciu elektrických rozvodov, krovu a podobne. Umožňuje to § 538 Obchodného zákonníka. V takom prípade ide o logický a jednotný celok diela.
Samozrejme, že na uvedené práce si môže najať i svojich vlastných zamestnancov, ale keďže ide o špecifické práce, ktoré majú význam len v prípade určitej fázy diela, nemá význam držať takýchto ľudí na výplatnej listine dlhšie, ako je nevyhnutný čas na vykonanie diela. Nemá význam používať osobu so špecializáciou na pomocné práce a je to i drahé (aj keď, samozrejme, možné).
To isté platí napríklad pre architekta alebo iné špecializované povolania. V tomto prípade je nevyhnutné, aby dielo vykonávali odborne spôsobilé osoby. V opačnom prípade bude mať zhotoviteľ problém s preukázaním povahy zmluvného vzťahu.
Je teda zrejmé, že úloha orgánov aplikujúcich právo sa nemôže obmedziť na opisovanie zákonných ustanovení, ale sú plne zodpovedné za hodnotenie dôkazov na základe riadne zisteného skutkového stavu.
Pocit, že všetko musí byť upravené detailne zákonom a orgán aplikujúci právo v podstate nemusí ani logicky myslieť, skôr navodzuje situácie, ktoré vedú skôr k odmietnutiu súdnej a inej právnej ochrany ako k jej poskytnutiu.
Nie je najmenší problém zaujať taký formalistický výklad zákona, ktorý reálne uplatnenie práva podmieni toľkými ťažko splniteľnými podmienkami, že sa v podstate ustanovenie zákona stane neaplikovateľné v praxi.
Príklad č. 4:
Študent angličtiny dostane od podnikateľa zákazku – preložiť odborný text pre internú potrebu firmy. Študent to spraví v dohodnutej dobe, na vlastnom PC, vo svojom voľnom čase a podnikateľovi odovzdá preložený text.
Zdaniť predmetný príjem ako príjem podľa § 5 zákona o dani z príjmov alebo podľa § 8? Študent ešte nemá oprávnenie ako prekladateľ.
Argumenty proti závislej práci:
Je vykonávaná práca v stave nadriadenosť podriadenosť?
Keďže študent to robí v rámci voľného času a zamestnávateľ ho pri práci nekontroluje (iba výsledok), tak prvok závislosti je tam veľmi slabý.
Je práca vykonávaná osobne?
Určite áno, ale zas na druhej strane je to firme jedno, či to preloží celé sám, alebo mu pomôže kamarát, rodič, známy. Hlavne, že to bude urobené v prijateľnej kvalite. Nie je teda podmienka, že to musí celé byť urobené výlučne ním, a teda osobný výkon práce je tu oslabený.
Je práca vykonávaná podľa pokynov?
Určite nejaké pokyny sú vydané – sú súčasťou objednávky. Na druhej strane študent nie je povinný brať do úvahy interné normy firmy, jeho vzťah k firme je veľmi voľný.
Je práca vykonávaná v pracovnom čase?
Pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (§ 85 Zákonníka práce). V tomto prípade ide o prácu v domácom prostredí. Kontrola vykonávania práce v konkrétnom čase je teda oslabená.
Zároveň ale musíme riešiť, či nejde o domácku prácu, prípadne teleprácu (§ 52 Zákonníka práce). Tu s najväčšou pravdepodobnosťou nejde o domácku prácu z nasledovných dôvodov:
- zamestnávateľ nezabezpečuje pracovné prostriedky (softvér a podobne) – nie je splnený § 52 ods. 2 ZP,
- povaha práce nevyžaduje splnenie podmienky § 52 ods. 3 ZP (zamestnávateľ nemusí vytvárať podmienky proti izolácii zamestnanca),
- z hľadiska zadania ide o príležitostnú činnosť – § 52 ods. 5 ZP (za domácku prácu alebo teleprácu sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním doma alebo na inom ako zvyčajnom mieste výkonu práce za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje).
Je práca vykonávaná v jeho mene?
Ide o právny vzťah, na základe ktorého zamestnávateľ výsledok činnosti bude používať vo vlastnom mene, ale študent to na základe zmluvy dodáva vo vlastnom mene ako zhotoviteľ.
Je práca vykonávanú za odmenu?
Určite áno.
Na základe toho je možné konštatovať, že ide o príjem podľa § 8 ZDP. Opätovne tu narážame na nedostatočné definovanie závislej činnosti (pokyny, odmena).
Príklad č. 5:
Firma zadala vedenie účtovníctva na základe mandátnej zmluvy. Činnosť sa vykonáva v priestoroch mandanta na výpočtovej technike mandanta.
Ide o pracovný pomer (závislú činnosť) alebo podnikanie?
V tejto súvislosti je možné prihliadať na vec z viacerých hľadísk. Práca sa vykonáva v priestoroch zamestnávateľa a podľa pokynov zamestnávateľa. Na druhej strane ide o činnosť vykonávanú na základe oprávnenia osobou s príslušnou odbornou spôsobilosťou.
Navyše jednostranné prekvalifikovanie takejto činnosti ako závislej len z daňového hľadiska by neriešilo ostatné právne vzťahy takto vzniknuté.
Podľa názoru autora v prípade existencie oprávnenia je toto možné podriadiť pod mandátnu zmluvu a zdaniť ako príjem z podnikania podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Judikatúra:
V tejto súvislosti napríklad NS ČR v rozhodnutí II.ÚS 69/03 konštatoval:
„Moderní ekonomika je založena na vytěsňování činností, které nejsou předmětem činnosti příslušného podnikatele formou tzv. outsourcingu. Tímto způsobem je možno zaměřit činnost společnosti cíleně na hlavní náplň, bez plýtvání energií na činnosti přímo nesouvisející s předmětem podnikání.
Všechny takto vytěsněné činnosti, které jsou však z hlediska širšího pohledu pro činnost potřebné, jsou pak vykonávány ve vztahu obdobném poměru pracovnímu.
Takoví pracovníci mohou být zaměstnanci jiné společnosti, která se zaměřuje právě na tyto služby, a to ve velmi širokém spektru činností od úklidových prací až po právní či daňové poradenství. Na skutečnost, že takto vykonávaná služba je realizována nikoliv společností s řadou zaměstnanců, ale podnikatelem samotným, nemůže být, bez dalšího, nahlíženo diskriminačním způsobem s tím, že se automaticky jedná o tzv. Švarcův systém, tedy skryté zaměstnávání osob se živnostenským listem (například stavební dělníci zaměstnaní u stavební společnosti).
Podstatným hlediskem, ale nikoliv jediným, pro posouzení dané věci může být i to, zda stěžovatelka vykonávala činnost účetní i pro jiné subjekty a nebo výhradně pro P. p. s. s., spol. s r. o. Sama skutečnost, že tuto činnost vykonávala v prostorách společnosti a na hardware a za použití software této společnosti, ještě nezakládá poměr obdobný pracovnímu poměru.
Jakkoliv je odpovědnost mandatáře za případné škody objektivní, je otázkou přesné potřeby mandanta a zvláště jeho zájmu na ochraně firemních dat, zda striktně vyžaduje takovou praxi, případně dobrovolně poskytuje mandatáři prostory a vybavení pro účely vedení účetnictví. Tímto způsobem si totiž může mandant zajistit vyšší ochranu proti ztrátě či poškození účetních dokladů pro případ dlouhodobé nemoci či vypovězení mandátní smlouvy.
Konečně i sama mandátní smlouva je poměrem mandanta a mandatáře obdobným poměru pracovnímu, kdy je dáno smluvní volností a vůlí stran, zda uzavřou pracovní poměr na dobu neurčitou, případně dohodu o provedení práce v intencích zákoníku práce nebo mandátní smlouvu. Český právní řád tuto volnost poskytuje a oba instituty považuje za rovnocenné při splnění stanovených zákonných podmínek.
Zpochybněním formy vzájemného vztahu navíc správní orgány i správní soud narušily synalagmatičnost smlouvy, když popřely existenci mandátní smlouvy jako takové a vztah subsumovaly do sféry pracovního práva.
Tímto postupem však nezrušily původní smluvní vztah, kdy stěžovatelka nadále odpovídá za účetnictví společnosti jako podnikatelka a nikoliv jako zaměstnankyně, ačkoliv na podmínky k výkonu její práce hledí orgány veřejné moci jako na pracovní poměr.“
Práca spoločníkov
Osobitným problémom je práca štatutárov, spoločníkov a členov právnickej osoby pre spoločnosť. Je zrejmé, že spoločnosť ako právnická osoba je oddelená od právnej subjektivity svojich spoločníkov.
Rovnako práca štatutára, ktorý je vlastne orgánom právnickej osoby, nemá takú mieru závislosti ako práca bežného zamestnanca.
Zákon o dani z príjmov jednoznačne hovorí, že ide o príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Príklad č. 6:
Väčšinový spoločník vykonáva na základe mandátnej zmluvy činnosť pre spoločnosť. Vzhľadom na jeho postavenie je síce relatívne v nezávislom postavení, ale na základe § 5 ods. 1 písm. b) sa bude jeho príjem posudzovať ako príjem zo závislej činnosti.
Použitá literatúra:
Tweet
Helena Barancová, Zákonník práce, Vydavateľstvo C. H. Beck, 2013
Imrich Fekete, Občiansky zákonník – Komentár, Epos, 2007
Rozhodnutie US SR ČR II.ÚS 69/03
Rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 2609/2006
Rozhodnutie NS SR 3 Sžf 80/2008
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
Poznámka redakcie:
§ 1 ods. 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
§ 5 ods. 1 ZDP
§ 6 ods. 1 a ods. 2 ZDP
§ 8 ods. 1 ZDP
Autor: JUDr. Samuel Diatka
Súvisiace právne predpisy ZZ SR
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies