1. Príkazná zmluva - právny rozbor rozdielov medzi príkaznou zmluvou a pracovným pomerom

Príkazná zmluva patrí do kategórie obstarávateľských zmlúv spolu so zmluvou mandátnou (§ 566 – § 576 Obchodného zákonníka), zmluvou komisionárskou (§ 577 – § 590 Obchodného zákonníka) a zmluvou o obchodnom zastúpení (§ 652 – § 672a Obchodného zákonníka).

Z uvedeného vyplýva, že predmetom príkaznej zmluvy bude výkon určitej činnosti. Tu práve nastáva problém, pretože i pracovný pomer a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru tiež spočívajú vo výkone činnosti. Štát vysokými odvodmi zaťažuje výkon práce, a preto je logickou snahou podnikateľských subjektov používať pri svojej činnosti iné zmluvné typy, ktoré by im umožnili vyhnúť sa vysokému daňovému a odvodovému zaťaženiu. Preto tento článok nemôže byť iba o príkaznej zmluve, ale o rozdieloch medzi závislou prácou, ktorú je možné vykonávať len na základe pracovnoprávnych vzťahov.

Príkazná zmluva je upravená v § 724 – § 732 Občianskeho zákonníka a okrem toho existujú osobitné typy príkaznej zmluvy, a to zmluva o obstaraní veci (§ 733 – § 736 Občianskeho zákonníka) a zmluva o obstaraní predaja veci (§ 737 – § 741 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na zameranie článku budeme od týchto osobitných zmluvných typov abstrahovať.

V Obchodnom zákonníku je najbližším zmluvným typom zmluva mandátna (§ 566 – § 576 Obchodného zákonníka).

Forma zmluvy

Príkazná zmluva nevyžaduje pre svoju platnosť písomnú formu. Vzhľadom na zabezpečenie právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov sa odporúča uzatvárať príkaznú zmluvu v písomnej forme, a to i z toho dôvodu, že pracovná zmluva, ktorá nie je uzatvorená písomne, zakladá pracovný pomer na dobu neurčitú podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce a pri podobnosti týchto zmluvných typov by sa podnikateľ mohol dostať do zásadných problémov.

Náležitosti zmluvy

Okrem označenia zmluvných strán musí byť vymedzená činnosť, ktorú má príkazník pre príkazcu vykonať. Dohoda o odmene nie je podstatnou náležitosťou zmluvy. Na rozdiel od mandátnej zmluvy nie je odplatnosť jej základnou náležitosťou.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pokiaľ činnosť príkazníka vyžaduje plnú moc, príkazca by ju mal zahrnúť priamo do zmluvy, ale oveľa častejším prípadom bude vyhotovenie samostatného splnomocnenia.

Ostatné náležitosti zmluvy

Pravidelnými náležitosťami príkaznej zmluvy budú pokyny príkazcu. Pokyny príkazcu sú dôležitou súčasťou zmluvy, pretože je častým prípadom, že príkazník je odborník a príkazca laik. To zahŕňa napríklad výber variantných riešení problému. To znamená, že ani príkazník nekoná úplne nezávisle. Rozdiel je však v miere slobody pri voľbe postupov. Od týchto sa príkazník môže odchýliť len vtedy, ak je to nevyhnutné a ak nemôže dostať príkazcov súhlas. Tu je práve výkladový problém, na ktorý sa často zabúda. Zmluva je dvojstranný právny úkon, preto každá zo strán má svoje práva i povinnosti. Otázka je samozrejme v miere závislosti. Závislosť je o to vyššia, o čo je vykonávaná činnosť jednoduchšia.

Odborná práca je nutne spojená s určitou autonómiou. Na druhej strane ani osoba, ktorá je bezpochyby podnikateľ, nie je nezávislá od vonkajších vplyvov. Dominantný odberateľ je schopný diktovať podmienky rovnako tvrdo ako zamestnávateľ zamestnancom. S tým súvisí ďalšia dôležitá súčasť príkaznej zmluvy, a to je spôsob výmeny informácií medzi príkazcom a príkazníkom. Na jednej strane bude úprava oznamovania pokynov príkazcu a na druhej strane povinnosť podávania správ o plnení príkazu príkazníkom.

Ďalšou dôležitou časťou zmluvy bude dojednanie odmeny a náhrady vecných nákladov, pretože ako bolo vyššie uvedené, dojednanie o odmene nie je povinnou náležitosťou zmluvy.

Rovnako dôležitou náležitosťou príkaznej zmluvy je dojednanie o tom, či je príkazník povinný vykonať príkaz osobne, alebo sa môže nechať zastúpiť.

Opätovne na rozdiel od mandátnej zmluvy, ktorá predpokladá, že mandatár nemusí konať osobne, príkazník je povinný vykonať príkaz osobne. Ak by aj zveril plnenie príkazu inému (čo je v prípade úkonov, ktoré vyžadujú plnomocenstvo, problém), zodpovedá, akoby príkaz vykonával sám.

V prípade, ak príkazca dá súhlas, aby si príkazník ustanovil zástupcu, zodpovedá iba za zavinenie pri voľbe zástupcu, čo znamená, že zodpovednosť za porušenie povinností pri plnení príkazu musí príkazca vymáhať od zástupcu. Ďalšou výnimkou, kedy si príkazník môže ustanoviť zástupcu bez súhlasu príkazcu, sú situácie, kedy je tento nevyhnutne potrebný na vykonanie príkazu. Otázka ale potom je, načo by takú zmluvu príkazca uzatváral s nespôsobilou osobou?!

Zánik príkaznej zmluvy

Na zánik príkaznej zmluvy sa použijú primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b Občianskeho zákonníka). To znamená, že príkazná zmluva zanikne splnením príkazu v príkaznej zmluve. Toto nie je práve najšťastnejšia formulácia, pretože záväzok príkazníka nepochybne zaniká splnením, ale práva z príkaznej zmluvy majú presah aj po jej vykonaní (napríklad právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov).

Ďalšie dôvody zániku príkaznej zmluvy:

• ak príkazca odvolal príkaz – ako bolo vyššie uvedené, príkazcu to nezbavuje povinnosti uhradiť odmenu a náklady s tým súvisiace vrátane utrpenej škody. To platí aj v prípade, ak bolo plnenie príkazu zmarené v dôsledku náhody, na ktorú príkazník nedal podnet;
• ak ju vypovedal príkazník – je paradoxné, že pri tomto prípade zákon nepamätá na žiadne riešenie vzájomných práv a povinností, čo sa týka odmeny a náhrady nákladov;
• smrťou príkazníka, ak je fyzickou osobou a
• zánikom právnickej osoby bez právneho nástupcu, ak je príkazník právnickou osobou.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že v prípade, ak príkazná zmluva spočíva vo vykonávaní právnych úkonov na základe plnej moci, odvolanie príkazu nezbavuje príkazníka vykonať všetko, čo nestrpí odklad, aby príkazca neutrpel škodu.

Vyplýva to z ustanovení § 33b Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zánik plnomocenstva.

Aj tu odporúčame, aby sa zmluvné strany dohodli na podrobnejšej úprave.

Príkazná zmluva alebo pracovná zmluva?

Pre posúdenie daňového zatriedenia príjmu dosahovaného z činnosti vykonávanej na základe príkaznej zmluvy je potrebné odpovedať na otázku, čo je to vlastne závislá činnosť, respektíve čo závislou činnosťou nie je. Od toho závisí, či príjem na základe príkaznej zmluvy posudzovať podľa § 6, respektíve § 8 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej ZDP) alebo na základe § 5 ZDP, s čím, samozrejme, súvisí spôsob zdanenia a odvodov. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zmena definície závislej práce od 1. 1. 2013 v § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce zďaleka nie je riešením tohto problému, akoby sa mohlo zdať.

V súčasnosti daňový úrad postupuje podľa § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (daňový poriadok):

„Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.“

V minulosti šlo o ustanovenie § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že vyššie uvedené ustanovenie znamená len to, že posúdenie konkrétnych skutočností je vecou správnej úvahy správcu dane, čo však neznamená, že táto správna úvaha môže byť svojvoľnou aplikáciou práva.

Predovšetkým je potrebné poznamenať, že aj Občiansky zákonník pozná ustanovenia o neplatnosti a konverzii právnych úkonov, a to najmä § 41a Občianskeho zákonníka. Konverzia právneho úkonu na rozdiel od neplatnosti právneho úkonu znamená, že v prípade simulovaného právneho úkonu, ktorým má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Voči tretím osobám sa však neplatnosti toho pôvodného úkonu nemožno dovolávať, ak tieto osoby považovali tento úkon za nezastretý.

Ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. sa tak v podstate túto zložitú problematiku snaží veľmi problematickým spôsobom zjednodušiť s tým, že ak je to výhodné pre daňový subjekt a nie pre štát, tak sa štát rozhodne, že on bude posudzovať sporné otázky spôsobom, ktorý je pre štátny rozpočet výhodnejší. To je ale veľmi nebezpečná tendencia, pretože právny úkon je vždy prejavom vôle a na to, aby som mohol vyhlásiť, že určitý právny úkon je neplatný alebo simulovaný, musím preukazovať prejavenú vôľu strán. Faktická situácia síce môže odzrkadľovať prejavy vôle, ale to nemusí byť vždy smerodajné.

Poznámka redakcie:
§ 724 – § 732 Občianskeho zákonníka

Autor: JUDr. Samuel Diatka