Príklady z daňovej praxe

1. Taxikár pri karuseloch
2. Oblek „bieleho goliera“ ako daňový výdavok
3. Piliere pri daňových sporoch
4. Úspešný proces daňovej obrany
5. Znalosti z ústavy – vybrané paragrafy k úspechu daňovej obhajoby
6. Daňový poriadok – využiteľné ustanovenia k daňovej obrane
7. Daňové judikáty – zdroje poučenia
8. Náklady na daňovú obhajobu ako daňový výdavok
9. Daňové pohľadávky neobchodovateľné na Slovensku
10. Odkedy už nemožno vymáhať daňový nedoplatok
11. Najčastejšie techniky daňovej exekúcie
12. Čo nepodlieha daňovej exekúcii pri zrážkach zo mzdy
13. Zánik práva vyrubiť daň

Riešenie:

Karuselové podvody v slangu daňovej rétoriky znamenajú v princípe kruhovo-reťazcové podvody, kde sa realizuje podvodný obchod v rámci určitého reťazca firiem (najčastejšie minimálne päť v rámci vnútroštátneho reťazca alebo tri v rámci cezhraničného reťazca) s cieľom scudziť štátu daňové zdroje z vratiek dane z pridanej hodnoty, ktorú na niektorom článku reťazca podvodne odčerpajú a o výnos z daňovo-trestného i podvodného zisku sa podelia. Karuselový podvod môže byť realizovaný so skutočným pohybom tovaru alebo len s fiktívnym (t. j. len papierovo). Karuselové podvody fungujú v celej Európskej únii, preto vaša otázka je opodstatnená a je na mieste pamätať aj u slovenských serióznych podnikateľov na prevenciu. Súčasne však platí, že takmer vždy firma zainteresovaná do reťazca karuselového podvodu tak koná so súhlasom a spoluúčasťou jej majiteľa. „Taxikár“ v rámci karuselových podvodov je slangový názov pre firmu – daňový subjekt v reťazci, ktorý „privezie“ odčerpanie podvodnej vratky DPH na svojej časti spolufakturovaného obchodu. Niečo podobné bol pojem „biely kôň“ v rámci taktiky podsvetia, kde na podvodné živnostenské listy vybavené na bezdomovcov, ťažko chorých a starobných dôchodcov alebo za úplatu náborovaných nezamestnaných prevzali aj v SR z veľkoskladov a od dodávateľov „na faktúre“ miliónové objemy tovaru, ktorý však v čase splatnosti faktúry už nikto nikdy nezaplatil. Biely kôň bol následne buď zlikvidovaný, alebo na ňom zostala visieť trestnoprávna zodpovednosť za podvod. Následne sa takto „ukradnutý“ tovar bez zdanenia predal a príjmy neboli priznané k zdaneniu daňou z príjmov.

Najčastejšie prípady karuselových podvodov sa týkajú poľnohospodárskych komodít (ako obilie, cukor, mäso) a technických tovarov (napr. elektronika, textil, výrobné zariadenia), ale i sporných služieb s vysokou mierou dôkaznej núdze (napr. softvérové, sprostredkovateľské či poradenské služby). Väčšinou ide o spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré sú na trhu len krátko, ale už vykazujú veľké obraty tovaru a žiadajú prevažne len čerpania vratiek bez platby DPH. Z hľadiska Slovenska je boj proti podvodom na DPH prioritou daňovej kontroly a pri veľkých finančných objemoch aj špecializovaného útvaru – tzv. daňovej kobry.

Situácia je neľahká v oblasti daňových podvodov samozrejme aj v krajinách Európskej únie, lebo aj vo finančnom svete a s tým súvisiacou čiernou ekonomikou platí, že „o peniaze ide až v prvom rade!“. EÚ mieni bojovať s daňovými podvodmi stále radikálnejšie, lebo daňové úniky predstavujú v Európe ročne objem presahujúci jeden bilión eur.

Európska komisia sa usiluje zabrániť podvodom na dani z pridanej hodnoty, pričom sa opiera o akčný plán boja proti podvodom a sleduje predovšetkým tri hlavné ciele:

1.  vytvorenie jasnejších a záväznejších smerníc upravujúcich výmenu informácií,
2. zabezpečenie priameho styku medzi národnými protikorupčnými úradmi,
3. zjednodušenie rozsiahlej výmeny informácií.

Daňové podvody sú závažným problémom v členských krajinách EÚ, ktorý naberá na intenzite. V niektorých krajinách dosahujú hodnotu až 10 percent celkových príjmov z odvodov DPH.

Riešenie:

Kontrolovaný nesúhlasil so záverom a verdiktom daňovej kontroly, ktorá mu z dôvodu neuznania nákupu obleku ako daňového výdavku dorubila daň 150 eur a požadovala ju v zákonnej lehote uhradiť. Kontrolovaný daňový subjekt nezaplatil do lehoty, ale využil možnosť opravného prostriedku a podal odvolanie voči rozhodnutiu daňovej kontroly. Po niekoľkých mesiacoch odvolací orgán (Finančné riaditeľstvo SR) o odvolaní rozhodol tak, že podporil verdikt daňovej kontroly a potvrdil rozhodnutie daňového úradu. Daňový subjekt následne musel dorub dane do termínu zaplatiť, ale svoj názor nezmenil, a preto podal žalobu na súd proti rozhodnutiu daňového úradu (finančného riaditeľstva) s tým, že bol ukrátený na svojich právach.

V prípade finančného poradcu nešlo o sumu 150 €, ktorá preňho nebola dramatická. Hlavným motívom bol princíp a hlboké vnútorné presvedčenie odborníka (v úlohe finančného poradcu) profesionála i občana – daňového poplatníka, že posúdenie a kvalifikácia daňovej kontroly je nesprávna, nespravodlivá a neobjektívna. Finančný poradca má totiž doma v skrini na osobnú spotrebu ďalších 9 oblekov a vo svojom podnikaní sústavne dosahuje zisk a zo zdaniteľných príjmov riadne platí dane, pričom pomer výdavkov za jeho pracovný oblek k jeho celkovým výdavkom a príjmom bol minimálny. Okrem toho je logické, že keď môže a zvykne daňová kontrola u fyzicky pracujúcich živnostníkov (napr. v úlohe maliara – natierača komínov v rámci charakteru stavebníka vo výškových prácach) uznávať do daňových výdavkov aj niekoľko súprav montérok ročne ako pracovný odev, tak finančný poradca považuje za samozrejmé, že ak má svojich klientov osloviť dôveryhodnosťou, serióznosťou a komplexnou kredibilitou, tak musí pracovať v slušivom odeve typickom pre finančné kruhy (t. j. čierna alebo tmavomodrá farba, konzervatívny strih slušivého pánskeho obleku, košeľa a kravata). Okrem toho si nekúpil a nenárokoval žiadny oblek patriaci medzi najdrahšie na trhu, ale len v strednej cenovej kategórii.

Žalobu podal prostredníctvom advokáta (lebo sám nemá právnické vzdelanie) podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku na správny súd (vecne príslušný je v danom prípade príslušný krajský súd) do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o výsledku odvolania. Daňový spor sa zatiaľ vyvíja tak, že bol po niekoľkých mesiacoch ukončený zatiaľ verdiktom krajského súdu, ktorý priznal úspech žalobcovi a konanie daňového úradu označil ako pochybné, ktoré žalobcu poškodilo na jeho právach.

Riešenie:

Daňové spory na súde nemôže zastupovať daňový poradca – ekonóm, ale iba daňový poradca – právnik alebo advokát. To určite evidujete. Ďalším dobrým východiskom je správna logika a logistika obhajovacieho procesu pri daňových sporoch, kde odporúčame zvoliť vhodnú taktiku podľa vašich najlepších skúseností i odporučení dostupného know-how úspešných daňových obhajcov v súdnych procesoch na trhu. Dnes už je veľa daňových judikátov domácich (zo SR), ale i zahraničných (z EÚ), z ktorých môžete načerpať skúsenosti a poučenie. Súčasne je vhodné zostaviť si čo najskôr efektívnu taktiku úspešnej generálnej daňovej obhajoby – akési piliere. Pritom odraziť sa môžete aj od nasledovného nami odporúčaného desatora rád na to, ako uspieť pri riešení daňových sporov dlhodobo:

1. ANALÝZA: Oplatí sa dôsledne analyzovať daňový spor, silné a slabé stránky, spornú sumu dane a zvážiť šance v rámci vyhliadky na úspech alebo neúspech pre každú z konfliktných strán.
2. ČAS: V krátkodobom horizonte (daňová bitka) môže vyhrať daňový spor daňový subjekt, v dlhodobom (daňová vojna) však v prevažnej väčšine vyhráva správca dane (lebo zákon o správe daní mu pridelil veľmi silný donucovací arzenál).
3. KVALIFIKOVANÁ KOMUNIKÁCIA: Presne dodržovať právne správnu rétoriku a dôslednú daňovú komunikáciu podľa litery aktuálne platného (pozor na novelizácie zákonov a ich účinnosti) práva.
4. SILA ARGUMENTOV: Žiada sa profesionálny a sofistikovaný prístup – t. j. dôsledné znalosti, ako postupovať pri daňových sporoch podľa jednotlivých úrovní (nedorozumenie, konflikt, odvolanie, žaloba).
5. ZNALOSŤ PROCESU: Aplikovať striktne presný proces v daňovom konaní pri daňovej obhajobe. Pripraviť si alternatívy a scenáre pre prípad výskytu dôkaznej núdze.
6. DAŇOVÉ ZÁSADY: Ak nie je možné využiť priamy paragraf daňového poriadku pre účel riešenia daňového sporu, treba ho odvodiť nepriamo od niektorej z daňových zásad (§ 3 zákona č. 563/2009 Z. z.).
7. SKÚSENOSTI: Vhodnejšie, ako riešiť daňové spory vo vlastnej réžii, je oprieť sa o služby skúsených a dlhoročne ostrieľaných daňových odborníkov. Skúsenosť sa nazýva aj experientia alebo empíria.
8. KOORDINÁCIA a priori: Vždy sa usilovať daňový spor urovnať hladko. Preferovať radšej soft metódy (napr.: dôvodenie, mediačné praktiky) ako hard metódy (sankcionovanie v rámci najvyššej možnej penalizácie...).
9. VZORY Z DAŇOVÝCH JUDIKÁTOV: Využívať maximálne súdne rozhodnutia vo veciach daní (tzv. daňové judikáty) je náročné nielen v ich vyhľadaní, ale aj v spôsobilosti vedieť ich prečítať a rozumieť podstate (tzv. petit).
10. POSTOJ: Naučiť sa produktívnemu postoju pri daňových sporoch. T. j. vždy je takéto zložité konanie ziskom, aj keby sme zdanlivo prehrali. Profitom a benefitom je vtedy, ak nezabudneme diagnostikovať a vyhrať poučenie z daňového sporu do budúcnosti. Lebo z chyby sa múdry poučí a už ju nezopakuje, ale hlúpy sa nepoučí a chybu zopakuje.

Riešenie:

Najlepším východiskom daňovej obrany je priebežná daňová prevencia, ktorú odporúčame nepodceňovať. Napríklad pri daňových výdavkoch využívať daňový rozlišovací test (analýza pre a proti), čo zo zaplatených nákladov a zaúčtovaných položiek do daňového účtovníctva zahrnúť a čo nie. Jadrom daňovej obhajoby sú odborné znalosti a rutinné skúsenosti. Vyše dvadsaťpäť rokov (1989 – 2014) novodobej ekonomickej éry na Slovensku a s tým súvisiacej daňovej praxe už stihlo priniesť dostatok skúseností aj v oblasti zdaňovania. Aj napriek tomu, že súčasná finančná (daňová správa) v SR patrí stále ešte k najmladším na svete. Ak cítite nesystémové prvky a neštandardný prístup v konaní daňového úradu alebo jednoducho nesúhlasíte s výrokom záverov daňovej kontroly, je múdre brániť sa. Najmä ak ide o polemické konanie, kde daňový úrad zjavne koná nie na základe objektívne a dôsledne preukázanej reality, ale len na základe subjektívnej domnienky (napr. pocitu, názoru alebo zvyku) – nebojte sa podčiarknuť a pripomenúť aj svoje práva, nielen povinnosti.

Hoci privátne právo (podnikateľ, firma, občan) dovoľuje aplikovať osvedčený právny princíp „in dubio pro reo“ – v pochybnosti v prospech, štátne právo (úradnícky postup aj v daňových zákonoch) vychádza z princípu „dura lex, sed lex“ (tvrdý zákon, ale zákon).

Úrad (ani daňový) ako štátny orgán princíp privátneho práva (v pochybnosti v prospech) aplikovať vo svojom konaní nesmie, ale musí konať len na základe zákona a dôsledne preskúmaného skutkového stavu a príčinných súvislostí.

Súdne rozhodnutia vo veciach daní (t. j. daňové judikáty) aj v SR za roky 1990 – 2014 sa počítajú na stovky. Podstatou je, že daňové úrady ich musia rešpektovať (podobne ako nálezy ústavného súdu).

Dôležitá je objektivizácia v postoji a prístupe k rodiacim sa daňovým nedorozumeniam prerastajúcim do daňových sporov. To znamená produktívna je predovšetkým snaha viesť koordinačný, nie konfrontačný dialóg. Cieľ vedieť sa konštruktívne dohodnúť a byť pragmatickým daňovým diplomatom (v šprinte a jednorazovej bitke môže vyhrať daňovník, ale v maratóne a v dlhodobom koncepte víťazí správca dane – t. j. v SR daňový úrad, colný, obecný alebo mestský úrad...). Dôležité je zvážiť a rozhodnúť sa, či chcete robiť daňovú obranu sám vo vlastnej réžii alebo či si za to najmete a zaplatíte kvalifikovaného daňového poradcu. Z hľadiska rizika naša rada znie: najať si aspoň dočasne daňového poradcu. Podľa nášho názoru medzi alternatívne východiská k účinnej daňovej obrane v tom najširšom slova zmysle, rešpektujúce osobitosti slovenského daňového inkasa a súčasne modernej podnikateľskej praxe, patria najmä nasledovné, praxou osvedčené aspekty:

• znalosť daňového procesu a poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z.) + vybrané ustanovenia z Ústavy SR,
• sústavná akceptácia zmien v daňovej legislatíve,
• racionalizácia pri úhrade daňových pohľadávok,
• stabilizácia firemného daňového poradcu,
• kontakt na daňovom úrade,
• rešpektovanie daňového kalendára,
• znalosť základov daňovej obrany,
• znalosť nástrah i foriem daňovej exekúcie i kontroly,
• priebežný monitoring daňových povinností,
• poznanie samovzdelávaním,
• analýza daňových dosahov s poučením,
• vlastný firemný daňovo úsporný model,
• vlastné daňové pravidlá.

Riešenie:

K daňovej obrane i obhajobe v sporných daňových záležitostiach v konaní daňového subjektu (podnikateľa) voči daňovému úradu (správcovi dane) je vhodné využívať najmä dve právne normy: ústavu (zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. Platí euroharmonizácia, t. j. aj to, že od roku 2004 po vstupe SR do EÚ (od 1. 5. 2004) doterajšia dikcia ústavy nadobudla určitý eurorozmer – nové inovačné trendy, ktoré je vhodné uvedomiť si a naštudovať. V roku 2014 silnejú na Slovensku hlasy politikov i odborníkov na potrebnú aktualizáciu a doplnenie ústavy o posilnenie postavenia a rozšírenie zakotvenia daní v nej, takže je vhodné sledovať tento proces aj do budúcna.

Ústava SR – vybrané ustanovenia využiteľné pri daňovej obhajobe

Základom právneho systému aj v rámci daňového práva na Slovensku je Ústava SR. Táto pre účel daňovej obrany a daňovej obhajoby ponúka doteraz najmä tieto ustanovenia využiteľné aj pri daňovej obrane a obhajobe práv daňového subjektu:

Čl. 1 – SR je právny štát, uznáva a dodržiava všetky pravidlá medzinárodného práva.

Čl. 2 – Štátne orgány (t. j. vrátane daňových úradov!!!) môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (t. j. subjektívne výklady a dohady a interpretačné konštrukcie niektorých daňových úradníkov nad rámec práva nie sú prípustné). Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Čl. 7 ods. 2 – Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Čl. 12 – Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Čl. 13 – Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Čl. 19 – Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Čl. 20 – Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Čl. 21 – Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie (použiť, ak by boli zo strany daňového úradu výhrady k správaniu sa daňového subjektu pri daňovom konaní).

Čl. 26 – Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (použiť, ak daňový úrad nechce dať daňovému subjektu základné informácie k plateniu daní!). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Čl. 30 – Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo (t. j. cez daňový styk a daňové konanie aj na správe verejných financií) alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (ak daňový subjekt sa chce nechať pri daňovom styku zastúpiť).

Čl. 59 – hovorí o tom, že v SR sa platia (t. j. musia platiť) dane štátne a miestne.

Riešenie:

Možno súhlasiť s tým, že zákon o správe daní v SR je dlhší a zložitejší, ako tomu bolo pred pár rokmi. Starý zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov bol od roku 2010 nahradený účinnosťou novej normy – t. j. zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (Tax codex). Pre cudzinca môže byť táto norma naozaj náročná aj kvôli určitej jazykovej bariére, lebo veľa citácií je komplikovaných a zložitých. Pri výučbe tohto zákona možno odporučiť určité zjednodušenia. Preto, aby nebol vnímaný demotivačne, t. j. ako priveľmi zložitý, dlhý a náročný na pochopenie i interpretáciu, pripravili sme v nasledovnom texte určitú pracovnú pomôcku. Domnievam sa, že tento náš súhrn – t. j. akúsi pracovnú pomôcku – daňové subjekty radi privítajú. Za kľúčové považujeme a priori nasledovné ustanovenia:

• základné zásady daňového konania,
• inštitút súdneho znalca,
• svedkovia (možnosť ich navrhovať ako dôkaz a oni musia prísť),
• zastupovanie (dať sa zastúpiť zdatným profesionálom, ktorý sa daňového úradu nezľakne),
• daňová kontrola, najmä = práva kontrolovaného daňového subjektu,
• náležitosti protokolu o kontrole (pri obrane vsadenej na formalizačné nedostatky je to využiteľné daňovým subjektom),
• doručovanie (čo do vlastných rúk, čo nie a ako v SR a ako do cudziny),
• začatie konania,
• nazeranie do spisov,
• daňové tajomstvo (čo ním je a čo už nie),
• kto sprístupňuje daňové tajomstvo,
• poskytovanie údajov (kompetencie a dokedy musí daňový úrad oznámiť určité veci daňovému subjektu),
• vylúčenie zamestnancov správcu dane,
• zastavenie daňového konania,
• predbežná otázka,
• náklady daňového konania (kto ich znáša: citlivý senzor a dobre využiteľný pre daňový subjekt pri návrhu doplňujúcich a nových dôkazov),
• dokazovanie (daňový úrad musí daňovému subjektu vykonávať aj dokazovanie doručenia písomností),
• náležitosti rozhodnutia (napríklad, ak ho nepodpíše kompetentný zástupca daňového úradu, tak je neplatné, aj keby znelo na milióny dorubu dane),
• registračná a oznamovacia povinnosť, najmä ochrana proti podvodom: „na žiadosť daňového subjektu musí daňový úrad oznámiť, či firma XY (iný daňový subjekt) je registrovaná ako platiteľ dane“,
• súčinnosť tretích osôb – tu sa daňový subjekt dozvie, kto naňho má povinnosť „bonzovať“ (zasielať nahlášky o výplatách príjmu – tzv. „bonz zo zákona“ v slangu),
• pozastavenie činnosti, t. j. = prípadné škody a straty znáša z pozastavenia činnosti daňový subjekt – t. j. dobre vedieť a pamätať na prevenciu,
• zánik práva vyrubiť daň,
• odvolanie a mimoriadne opravné prostriedky,
• odklad platenia dane,
• daňový preplatok: ak ho zapríčinil daňový úrad, musí ho vrátiť daňovému subjektu aj s úrokom,
• odpustenie daňového nedoplatku,
• premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatok (po 6, 20 a 30 rokoch),
• daňové exekučné konanie (dôležité je to, ak daňový subjekt daňový spor prehral a nechce, resp. nemá čím platiť),
• špeciálne prípady konkurzu,
• úľavy a „odpustky“ daňových pohľadávok v kompetencii vybraných úrovní (Ministerstva financií SR a Finančného riaditeľstva SR, DÚ).

Riešenie:

Večným antagonizmom – t. j. rozporom evokujúcim stále búrlivú polemiku v palete názorov na kvalitu daní v každom štáte, je fakt, že čím je daňový systém efektívnejší, tým je menej spravodlivý a naopak (t. j. čím je spravodlivejší, tým je menej efektívny)!

Racionálna daňová filozofia je nutným predpokladom pre tak zložitú tému, ako je daňová stratégia a všetky iné legálne aktivity smerujúce k legitímnej úspore daní. Pritom logickým cieľom každého podnikateľa nielen na Slovensku je zaplatiť štátu minimálne dane a maximalizovať svoj profit i benefit.

Daňové spory rozhodujú v SR v prípade žalôb najmä krajské súdy

Kľúčovým posolstvom pre formovanie správneho daňovo-právneho povedomia na systémovom princípe by – podľa mojich skúseností – mala zostať predstava, že racionálne, eticky i pragmaticky konajúci podnikateľ (daňový subjekt) nie je ten, kto nezaplatí žiadne dane, ale vždy ten, kto ich dokáže nezaplatiť viac, ako je nutné.

DAŇOVÉ SPORY

• zadarmo – na úrovni odvolania (do 15 dní cestou DÚ na jeho najbližší nadriadený orgán),
• platí odkladný účinok do skončenia odvolacieho konania,
• za peniaze – podmienkou podané a prehraté odvolanie, cestou žaloby na súd.

Predtým v minulosti (90. roky) rozhodoval veci Najvyšší súd SR, v súčasnosti daňové spory rozhodujú krajské súdy.

DAŇOVÉ JUDIKÁTY A SÚDY

Daňové judikáty sú rozhodnutia súdov vo veciach daní. V súčasnosti oproti minulosti ich už je dosť (splnená kvantita), ale zjavná je ich rozdielna kvalita. Sila súdov tkvie v procesnom konaní, slabina je v hmote a špecialitách ekonomického fundamentu. Existujú rezervy v znalosti daňového práva a poznatkov z eurojudikátov daní.

Chýba špeciálna forma finančného súdu alebo daňovo-účtovného súdneho dvora (špeciálnych zmiešaných senátov z právnikov, daňových poradcov, audítorov a súdnych znalcov z ekonomiky). Na Slovensku táto myšlienka rezonuje už dlho, ale k realizácii nedošlo. Aj v roku 2013 boli premiérom vlády predstavené úvahy s ambíciou do budúcnosti zriadiť takúto inštitúciu.

Daňová judikatúra – prameň práva

Ústava ako najvyššia právna norma v štáte sa často nazýva aj „matka všetkých zákonov“, pričom sa opiera o niekoľko ústavných pilierov. Jedným z týchto ústavných princípov je ten, že Slovenská republika je právny štát. A to znamená aj fakt, že k základným princípom právneho štátu patrí aj právna istota, ako aj predvídateľnosť rozhodnutí súdov. Obsahom právnej istoty je aj zákaz tzv. právnej retroaktivity – t. j. zákaz spätného pôsobenia práva. Keďže teória a prax v pragmatickom živote fungujú v kombinácii, je potrebné na precizovanie kvalitnej teórie (daňového práva) túto nielen správne spresniť, ale aj využívať z nej relevantné rozhodnutia súdov vo veciach daní (tzv. daňové judikáty) v aplikačnej daňovo-hospodárskej (podnikateľskej) praxi.

Daňová problematika v rámci súdnictva EÚ sa posudzuje na rôznej úrovni – európskej alebo národnej. V rámci SR sú ako základné orgány na riešenie daňových žalôb vecne príslušné krajské súdy a Najvyšší súd SR. Rozhodnutia súdov vo veciach daní (t. j. daňové judikáty) sú uvádzané ako jeden z dôležitých zdrojov aplikácie práva. V kontexte i z hľadiska daňových sporov je nutné rozlišovať medzi daňovým judikátom a daňovým precedensom.

V praxi sú väčšinové rozhodnutia krajského alebo najvyššieho súdu, výnimočne ústavného súdu. V prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (ak daňový spor trvá a kapacitne boli vyčerpané žaloby na nižšom súdnom stupni a stále dôvodí daňový subjekt, že bol nespravodlivo odsúdený a ukrátený na jeho právach) možno využiť aj nadnárodné súdne inštancie (napr. Európsky súdny dvor).

V princípe platí, že judikát je každé rozhodnutie súdu. Precedens – na rozdiel od judikátu, je len také rozhodnutie súdu, ktoré rieši nejakú novú situáciu, a potom sa stáva súčasťou všeobecne záväzných právnych predpisov. Na Slovensku v súčasnosti aktuálne platí stav, kde súdne rozhodnutia nenadobúdajú charakter všeobecne záväzného právneho predpisu.

V praktickej rozhodovacej činnosti súdy prihliadajú na výsledky už existujúcich rozhodnutí. Tieto takto de facto tvoria východiskovú bázu (základňu) pre tvorbu názorov na budúce právne rozhodnutia súdov (tzv. predvídateľnosť). Judikáty sú takto vlastne prameňmi práva.

Daňové judikáty sú zvyčajne niekoľkostranové dokumenty (zvyčajne aspoň 10 strán formátu A4), ktorých čítanie je únavné a v reálnej praxi robí problémy často aj právnikom, nielen ostatným ľuďom bez právnického vzdelania. Finta je často v tom, že nie vždy sa chce každému čítať celý daňový judikát, keďže pointa (jadro veci) spočíva v tzv. petite. Ale ten objaviť v texte (odhaliť, identifikovať a pochopiť) nie je vôbec ľahké.

Riešenie:

Daňové spory sú jednou z ciest daňového vzdelávania, aj keď niekedy nie práve najmenej boľavou a najvýhodnejšou. Preto v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov náklady na ne možno hodnotiť ako jasné daňové výdavky, ale s niekoľkými podmienkami.

Daňová obhajoba je nutná na podporu ekonomiky podnikateľského subjektu a rozvoj jeho ekonomicko-účtovno-finančného know-how. Preto sa domnievame, že tak všetky náklady na daňovú obhajobu v širšom i užšom slova zmysle patria medzi uznateľné daňové výdavky v jednoduchom účtovníctve, resp. uznateľné daňové náklady v podvojnom účtovníctve. Existujú aj názory, že treba rozlišovať vyhratý a prehratý daňový spor, pričom náklady na prehratý daňový spor daňovníka (daňového subjektu) patria do nedaňových výdavkov ako segment osobnej spotreby a iba náklady na vyhratý daňový spor patria do daňových výdavkov.

Z logicko-ekonomickej podstaty veci sa domnievame, že náklady na daňovú obhajobu v prípade vyhratého i prehratého sporu možno zaradiť do daňových výdavkov daňovníka.

Zo širšieho hľadiska – ide o vzdelávanie, kde bolo potrebné vykonať konfrontáciu a nestačila koordinácia, keďže v hre boli rozdielne názory daňovej autority (daňového úradu ako správcu dane) a daňového subjektu (daňovníka, daňového poplatníka) – pričom podľa ústavy každá z týchto strán daňového sporu by v princípe mala mať rovnaké práva, t. j. aj na daňové vzdelávanie.

Niekedy je v živote skutočnou daňou za vzdelávanie nielen finančný poplatok a peňažná daň, ale aj iné formy daní (strata času, zhoršenie zdravotného stavu, iné náklady tzv. obetovaných príležitostí...). Do širšieho hľadiska k daňovej obhajobe patrí aj daňová prevencia – t. j. zbieranie znalostí, a teda všetko dostupné know-how k meritu veci na trhu a v spoločnosti. Takže napríklad aj nákup časopisov, učebníc a prístup na internet za daňové informácie využiteľné na zdaňovanie a v rámci neho aj na daňovú obranu a daňovú obhajobu. Z užšieho hľadiska – ako výdavok nutný na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov – možno považovať, podľa nášho názoru, aj náklady na všetko poradenstvo pre podnikajúci daňový subjekt. T. j. nielen za účtovné služby, ale aj za všetky právne služby. To znamená v prípade daňovej obhajoby viaceré priame (napr. honorár daňového advokáta) i nepriame (napr. cestovné na miesta riešenia daňového sporu) náklady. A to bez ohľadu na to, či tieto rady odobril a uznal aj kontrolujúci daňový úrad alebo nie.

Daňová kontrola potvrdzuje (ak je bez kontrolného nálezu – t. j. finančného dorubu dane) alebo vyvracia a spochybňuje (ak skončila s rozdielmi – t. j. dorubom dane) správnosť účtovných postupov a zdaňovania daňového subjektu. Zdaňovanie patrí medzi vrcholné riziká podnikajúceho daňového subjektu. Ak má byť riziko eliminované celkom a úplne alebo aspoň nevyhnutne minimalizované na prijateľnú úroveň, je zmysluplné a zreteľa hodné pracovať v správnom daňovom režime. Na správnosť daňového režimu môže mať rôzny názor správca dane (štátna daňová autorita – napr. daňový úrad), daňový subjekt (subjekt občianskeho alebo obchodného práva) i nezávislý súd v úlohe arbitra. Daňová pravda je krehká záležitosť veľmi relatívneho charakteru, preto každý pokus na jej efektívnu absolutizáciu znižuje mieru rizika a zvyšuje mieru istoty všetkých zdaňovaných v krajine. Preto náklady na daňovú obhajobu, podľa nášho názoru, patria medzi uznateľné daňové výdavky v kontexte ustanovenia § 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Riešenie:

Slovensko rieši prednostne veľa nevymožiteľných daňových nedoplatkov (napríklad v roku 2013 ich vymohlo za vyše 180-tisíc eur), pričom obchodovanie s daňovými pohľadávkami právny systém tejto krajiny ešte v roku 2014 neumožňuje. Realizáciu daňových pohľadávok rieši cez vymáhanie daňových nedoplatkov v SR zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov.

Daňové úrady na Slovensku nemôžu obchodovať s daňovými pohľadávkami podľa platnej litery zákona tak, aby ich predávali privátnym firmám. Pokrok je už aj to, že v zmysle ustanovenia § 86 (postúpenie daňového nedoplatku) ich môžu odplatne postúpiť na špecializovanú štátnu firmu v stopercentnom vlastníctve štátu a určenú na tieto účely ministerstvom financií. V SR je ňou zatiaľ len Slovenská konsolidačná, a. s. Táto má iný legislatívny režim a môže za určitých podmienok realizovať už postúpené (nakúpené) pohľadávky na trhu. Obmedzenú aplikáciu s daňovým nedoplatkom okrem postúpenia umožňuje aj započítanie daňového nedoplatku (§ 87) v prípade, ak má daňový dlžník daňový nedoplatok a zároveň má pohľadávku voči štátnej rozpočtovej organizácii. Tieto možno navzájom započítať. Započítaním daňového nedoplatku s pohľadávkou daňového dlžníka tieto zaniknú vo výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia finančného riaditeľstva o započítaní daňového nedoplatku daňovému dlžníkovi.

Progres v dynamizácii finančného zhodnocovania zamrznutých aktív štátu vo verejných financiách je v SR zatiaľ v porovnaní s niektorými inými vyspelými krajinami EÚ aj na úseku daňového práva veľmi malý.

Riešenie:

Uvedený problém legislatívne pokrýva v súčasnosti ustanovenie § 85 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (v minulosti to bola kodifikácia § 69 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov štátu v znení neskorších predpisov). Tento paragraf sa nazýva „Premlčanie a zánik práva vymáhať daňový nedoplatok“.

Právo vybrať daňový nedoplatok je premlčané po šiestich rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom vznikol. Ak správca dane (daňový úrad) vykoná úkon na vybratie daňového nedoplatku, premlčacia lehota začína plynúť znovu po skončení kalendárneho roku, v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený. Daňový nedoplatok je však možné vybrať do dvadsiatich rokov po skončení roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Úkonom vykonaným na vybratie daňového nedoplatku je doručenie výzvy podľa § 80.

Riešenie:

Spôsoby vykonávania daňovej exekúcie sú definované v § 98 zákona o správe daní č. 563/2009 Z. z. (v minulosti to riešil § 82 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Patria tu:

• zrážky zo mzdy a z iných príjmov,
• prikázanie pohľadávky,
• predaj hnuteľných vecí,
• odobratie hotových peňazí a iných vecí, pri ktorých nedochádza k predaju,
• predaj cenných papierov,
• predaj nehnuteľností,
• predaj podniku alebo jeho časti,
• postihnutie majetkových práv spojených s obchodným podielom spoločníka v obchodnej spoločnosti.

Z praktického hľadiska daňového exekútora vždy zaujímajú dva aspekty – rýchlosť vymáhania a čo najväčšia úspešnosť. Preto sa maximálne využíva dohoda s daňovým subjektom (pohrozenie, aby do lehoty zaplatil) alebo exekúcia z účtu daňového subjektu, alebo predaj jeho najlikvidnejších aktív (t. j. toho majetku, ktorý sa dá predať najrýchlejšie pri najnižšej prácnosti – napríklad auto alebo lukratívna nehnuteľnosť daňového subjektu bez ťarchy a v jeho stopercentnom vlastníctve).

Odpoveď:

Spôsoby daňovej exekúcie sú kodifikované v ustanoveniach § 98 a nasl. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovenia § 99 to, čo nepodlieha daňovej exekúcii zrážkami zo mzdy, t. j. to, čo daňový úrad nemôže daňovníkovi vziať týmto postupom, je vymenované v odseku 4 citovaného paragrafu.

Patria tu nasledovné príjmy:

• suma potrebná na úhradu za poskytnutú sociálnu pomoc alebo jej časť, ak daňový dlžník platí úhradu za poskytnutú sociálnu pomoc alebo jej časť,
• suma povinného zostatku po zaplatení úhrady za sociálne služby podľa osobitného predpisu (zákon o sociálnej pomoci), ak daňovník platí úhradu za starostlivosť v zariadení sociálnych služieb,
• dávka v hmotnej núdzi, príspevky k tejto dávke a jednorazová dávka v hmotnej núdzi poskytované podľa osobitného predpisu (zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi),
• peňažné príspevky na kompenzáciu poskytované podľa osobitného predpisu (sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia),
• štátne sociálne dávky poskytované podľa osobitných predpisov (zákon o príspevku na pohreb, o rodičovskom príspevku, o prídavku na dieťa),
• príspevky na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa podľa osobitného predpisu,
• opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately finančného charakteru.

Podstatný je princíp, t. j. že daňovej exekúcii nepodlieha pri zrážkach zo mzdy tá časť platieb, ktorá má charakter záchrannej sociálnej siete.

Riešenie:

Zánik práva vyrubiť daň je riešený v § 69 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok). Tento zákon predstavuje základnú daňovo-procesnú normu v našej krajine. Z kodifikácie uvedeného vyplýva, že ak zákon o správe daní alebo iný osobitný predpis neustanovuje inak, tak platí, že na Slovensku nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov (napr. v aplikácii konkrétnych daňových zákonov – ako daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty atď.) po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.

Ak bol pred uplynutím vyššie uvedenej lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty (uvedené vyššie) znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.

Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly alebo protokolu o určení dane podľa pomôcok. Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole. Pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov; v týchto prípadoch neplatia lehoty uvedené predtým vyššie (5, 7, 10 rokov).

Autor: Ing. Emil Burák, PhD.