Dátum publikácie:6. 5. 2014
Oblasti práva: Správne právo / Dane a poplatky / Daň z príjmov
Právny stav od:1. 1. 2014
Právny stav do:31. 12. 2016
Jeden z pilierov legálneho plánovania daní a reálnej legitímnej daňovej optimalizácie je aj znalosť rozlišovania daňových a nedaňových výdavkov pre účel tzv. daňového testu. Daňový test je akýsi filter („rozlišovadlo“), čo rozlíšiť a zahrnúť správne do daňových a čo do nedaňových nákladov (výdavkov) pre účely správnej aplikácie dane z príjmu. A to znamená aj aplikácie pretavenia zaplatených a zaúčtovaných nákladov do daňových výdavkov.
Hlavnou ambíciou nasledovného odborného príspevku je zaostriť optiku na konkrétne kvalifikované argumenty, transparentnosť a objektivizáciu dôvodov pre rozhodnutie zahrnúť náklady (výdavky) za imidž podnikateľa do daňových výdavkov podľa § 19 a § 21 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.
O imidži vedecky
Kým pristúpi daňový subjekt k tvorbe metodiky – interného predpisu o imidži pre účel daňového účtovníctva s cieľom daňovej obhajoby, je vhodné naštudovať čo najviac objektívnych (vedeckých) a nespochybniteľných informácií o imidži firmy, podniku, podnikateľa.
Imidž je komplexný obraz tvorený množstvom faktorov, ktoré reprezentujú komplexný súhrn predstáv, dojmov a pocitov, ktoré osoba alebo skupina spája s konkrétnym subjektom. To následne ovplyvňuje konanie obchodných partnerov, zákazníkov, verejnosti (v maloobchode: svoje nákupné rozhodnutia usmerňujú podľa toho, ako vnímajú maloobchodnú jednotku a aké predstavy si o nej vytvorili). Je evidentné, že nielen podnikatelia pestujú svoj firemný imidž, ale aj spotrebitelia ho na trhu vnímajú. Napríklad zákazníci obchodu vytvárajú imidž maloobchodnej jednotky bez ohľadu na to, či jej preukazujú priazeň alebo nie.
Sledovanie atribútov imidžu je veľmi dôležité, pričom imidž plní vo vzťahu k biznisu, trhu a verejnosti predovšetkým nasledovné funkcie:
- Postoj: Ak ide o dobrý imidž firmy a podnikateľa, tak sa k jeho ponuke produktov (výrobkov alebo služieb) prikloníme. Ak vnímame zlý imidž, tak zvolíme zvyčajne inú firmu. Lebo chceme podporiť dobro a nie zlo. A aj preto, lebo chceme znížiť vlastné riziko kontrahovania so zlou firmou a zvýšiť úspech svojho cieľa oslovením dobrej firmy!
- Zjednodušenie: Imidž potláča nevýznamné čiastkové informácie v prospech tých podstatných.
- Orientácia: Poskytovanie prehľadných a vyhodnotiteľných informácií.
- Rozhodovanie: Imidž uľahčuje nákupné rozhodnutie a redukuje neistotu.
- Ovplyvňovanie: Imidž ako informačný filter pri príjme nových informácií (vylučovanie rozporných informácií, prijímanie totožných).
- Stabilizácia správania: Stabilný imidž zvyšuje vernosť nákupnému miestu.
- Minimalizácia rizika: Imidž (image) sprostredkúva pocit istoty, vytvára prijímané riziko prijateľnejším pri voľbe nákupného miesta alebo firmy.
Analýza imidžu slúži na psychologické poznanie trhu, ktoré môže byť podmienené snahou o poznanie vlastného imidžu alebo snahou o jeho zmenu. Pre podnikateľa je zrkadlom, vidí svoj produkt očami verejnosti a spotrebiteľa. Pomáha v biznise a podnikaní podnikateľovi ovplyvňovať ciele, ako napríklad:
- Zisťovanie univerzálnych informácií a identifikácia špeciálnych informácií (ktoré faktory hrajú dominantnú úlohu pri pozitívnom vnímaní podnikateľa, aká propagácia a jej štýl, tlačené a audiovizuálne médiá, dobré referencie, pozitívne informácie publikované v masmédiách, verejné uznania, používanie výrobkov významnými osobnosťami, inštitúciami, firemná kultúra, atmosféra, vzhľad budov, firemné heslo a slogan, logo, identifikačné symboly, logistika, právna forma, veľkosť podniku, obch. kooperácia, miesto podnikania atď.);
- slúži na poznanie trhu, vnútorných postojov jeho účastníkov + predstavuje komplexný prístup na meranie účinnosti komunikačných nástrojov, ktoré boli v oblasti tvorby priaznivého imidžu využité.
Imidžový plán a interný účtovno-metodický predpis
V prípade, že právna norma, ktorá by mala byť oporou pre vykonanie daňového testu, t. j. rozlíšenia, či zaplatený náklad (v podvojnom účtovníctve) alebo výdavok (v jednoduchom účtovníctve) patrí alebo nepatrí do daňových výdavkov, je nejasná alebo nedostatočná, je nutné zvýšiť preukazno-dokazovacie úsilie daňového subjektu tzv. viacnásobným spôsobom a multiplikačným efektom. To znamená nepoužívať len jeden jediný dôkaz a kvalifikovaný argument, ale aplikovať ich viac. To sa deje zvyčajne v kombinácii.
V praxi to znamená, že je vhodné mať splnenú minimálne nasledovnú logistickú osnovu a logický rebrík:
- PLÁN: dôsledne (do najmenších detailov) premyslený imidžový plán.
- ARGUMENTY: konkrétne presvedčivé východiská a nepriestrelné kvalifikované argumenty, ako podmieňujú náklady imidžu veľkosť zdaniteľných príjmov (t. j. prečo ich považujeme za výdavok nutný na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu na strane jednej a o ktoré paragrafy zákona opierame našu úvahu na strane druhej).
- METODIKA: interný účtovný predpis (metodika rozlišovania, nárokovania a zaúčtovania nákladov na vynútený profesionálny imidž podnikateľa, firmy, podniku) pre konkrétnu oblasť.
Osobná výpoveď, svedkovia a špeciality trhu
Pri dokazovaní (počas daňovej kontroly zo strany správcu dane je treba očakávať razantné otázky vždy, ak sa objaví rozpor, nejasnosť, polemika, podozrenie na neodôvodnené riziko, alternatívnu chybu v krátení dane alebo špekulatívny potenciálny daňový únik) na báze zdravého sedliackeho rozumu pripadá do úvahy na eliminovanie dôkaznej núdze a vyhnutiu sa podozreniu z kontraproduktívnej špekulácie aj osobná výpoveď daňového subjektu, návrh osôb pre daňové svedectvo (alebo využitie inštitútu znalca – experta pre danú oblasť) alebo skúmanie štandardov podnikateľských praktík, obchodných zvyklostí, komerčnej kultúry, zvykového práva i bežnej hospodárskej praxe k meritu veci na domácom i cezhraničnom trhu.
Kľúčová je kombinácia dôkazov, ale i váha jednotlivých argumentov. Napríklad, podľa nášho názoru, pri dokazovaní (podľa § 24 zák. č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov) a jeho posudzovaní, vnímaní i vyhodnotení zo strany správcu dane bude mať určite stanovisko znalca (podľa § 25a zák. č. 563/2009 Z. z. – ak sa ho rozhodne správca dane prizvať – čo môže aj nemusí, a to je vždy na rozhodnutí správcu dane) vyššiu váhu ako výpoveď iných svedkov v daňovom konaní alebo argumenty daňového subjektu. Advokát alebo daňový poradca konkrétneho daňového subjektu však môže mať aj iný názor. Konečný verdikt však vždy robí správca dane a preskúmať ho môže len odvolací orgán (zadarmo – tzv. mäkká komunikácia pri odvolaní) alebo nezávislý súd (v prípade žaloby, kde trovy konania hradí ten, kto prehrá spor – tzv. tvrdšia komunikácia pri daňovom styku, ktorá nastupuje až po využití opravných prostriedkov – t. j. po aplikácii odvolania).
Podľa daňového poriadku platí, že nielen ostatným svedkom v daňovom konaní, ale aj znalcom má právo kontrolovaný daňový subjekt klásť otázky a byť prítomný pri ich vypočutí.
Najčastejšie príčiny neuznávania imidžu
Hlavnou výhradou v rámci prípadných polemík proti zdaňovaniu imidžu, resp. proti uznaniu tohto typu vynúteného nákladu medzi daňové výdavky zo strany správcu dane môžu byť zvyčajne dve opodstatnené úvahové roviny:
- PRVÁ: tento typ nákladu nie je jasne vymedzený a jednoznačne taxatívne uvedený medzi daňovými výdavkami (§ 19 zák. č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) ani medzi nedaňovými výdavkami (§ 21 zák. č. 595/2003 Z. z.);
- DRUHÁ: ide o snahu daňového subjektu náklady na tzv. osobnú spotrebu a nepodnikateľský život (napr. rodinná réžia) premietať neodôvodnene, neoprávnene a protizákonne do daňového účtovníctva.
Podporné, tzv. pomerové náklady
Pre eliminovanie a vylúčenie pochybností prvej úvahovej roviny je vhodné vyhotoviť si interný metodicko-účtovný predpis v daňovom účtovníctve daňového subjektu.
Pre druhú vyššie zmienenú úvahovú rovinu je múdre, praktické a pragmatické využiť rozlišovanie medzi osobnou spotrebou a výdajmi na imidž na báze aplikácie princípu tzv. pomerových nákladov.
Ako? Aj v daňovom konaní v rámci dokazovania je nutné všetko posudzovať dôkladne a kombinačne – z hľadiska analýzy i syntézy, využívajúc induktívno-deduktívnu metódu umožňujúcu logicky a transparentne odlišovať objektívne a subjektívne informácie pred záverečným rozhodnutím.
Znovu pripomeňme, že objektívne informácie sú fakty, zákony, dôkazy, kvalifikované argumenty, transparentné javy a overiteľné deje a úkony. Subjektívne informácie sú pocity, názory, zvyky, obyčaje, informačné šumy a skraty (fámy, klebety), netransparentné akty a neoveriteľné javy a procesy.
Z hľadiska daňovej uznateľnosti osobne považujem primerané (triezve, neprehnané – úmerné k predmetu podnikania i charakteru firmy) náklady na imidž podnikateľa (vždy len ako pomerné a menšinové z celkového osobného nároku za rok a vždy len pri podmienke riadneho zdôvodnenia a preukázania aj interným metodickým predpisom) za daňový výdavok, ktorý je možné pri daňovej kontrole, za predpokladu presvedčivých argumentov, nie paušálne u všetkých, ale u niektorých vybraných prípadov úspešne obhájiť.
Pomerové náklady (výdavky) v daňovom účtovníctve sú v princípe všetky druhy tzv. pomerných výdavkov (nákladov) daňových subjektov, ktoré tieto musia vynaložiť na dosahovanie príjmov, ale ich hlavným problémom je, ako ich presne (exaktne) alebo približne (aproximačne) vykalkulovať. Problém spočíva v tom, že ide prevažne o prípady prevádzkarní, kancelárií a pracovní zriadených v budove, ktorá slúži daňovému subjektu čiastočne na osobnú spotrebu (napr. bývanie jeho a jeho rodiny v rodinnom dome alebo byte) a čiastočne – t. j. určitým pomerom, aj na podnikanie. Medzi typické pomerné náklady patria napríklad poplatky za elektrinu, vodné a stočné, odvoz domového odpadu, teplo, telefón [ak ide o pevne zabudovanú (nie mobilnú) telefónnu stanicu v byte alebo rodinnom dome].
Pri vyčísľovaní a účtovnom dokumentovaní týchto výdavkov majú zvyčajne daňové subjekty v praxi problémy predovšetkým v oblasti:
- ich zdokumentovania a knihovania pre účely daňovej kontroly,
- nájdenia vhodného kritéria pomernosti pre ne – podľa možnosti čo najpresnejšie a najvernejšie – t. j. najdôveryhodnejšie vyčíslenie.
Nájsť univerzálny recept na ich exaktnú špecifikáciu nie je vždy jednoduché. Vychádzať treba z kritéria maximálnej transparentnosti a preukázateľnosti krokového postupu kalkulácie vyčíslenia pomerných nákladov, aby bolo možné pri spochybňovaní alebo nejasnostiach vo vzťahu interakcie medzi kontrolujúcim a kontrolovaným objektívne kvalifikovane dôvodiť.
Odporučeným kritériom postupu je vždy zmonitorovať celok a odsledovaním z neho určiť pomer pripadajúci na podnikanie. Napríklad pri telefóne viesť mesačnú evidenciu hovorov a rozlíšiť ich na rodinné a podnikateľské kritérium (prvé rozlišovacie kritérium). Súčasne porovnať telefónne mesačné účty rodinného telefónu, kým daňový subjekt začal podnikať, a potom za určitý časový rad, napr. za šesť mesiacov (druhé rozlišovacie kritérium).
Podobne napr. pri vodnom, stočnom, elektrine a teple rozlíšiť podľa metrov kubických priestoru alebo podľa metrov štvorcových podlahovej plochy, koľko percent je treba kalkulovať na osobnú spotrebu a koľko na podnikateľskú spotrebu.
Najoptimálnejšie sa javí kombinácia maximálneho množstva kritérií a rozlišovacích pohľadov, aby výpočtová komparácia (porovnanie) vyznela pre daňovú kontrolu čo najpresvedčivejšie.
Problematické rozlišovanie imidžu v širšom a užšom slova zmysle
Ak študujeme odbornú literatúru (na slovenskom čitateľskom trhu dostupné okrem časopisu IMIDŽ aj početné knižné tituly, ako napríklad Glenville, T.: Imidž úspešného muža, Spenserová, C.: Imidž štýlového muža, Spenserová, C.: Imidž štýlovej ženy, Adler, E.: Imidž na predaj, Webster, R.: Tvorivá vizualizácia, Trout, J., Rivkin, S.: Odliš se nebo zemři), zistíme, že jeden z vážnych problémov je striktne rozlíšiť a správne oddeliť:
- čo ešte do nákladov na imidž podnikateľa (firmy, podniku) patrí a čo už nie,
- kedy sa dá a kedy nedá aplikovať (hlavný filter je charakter podnikania a štandard zvykového imidžu na trhu v danej oblasti) do daňového účtovníctva tzv. imidž v širšom slova zmysle (napr. aj pracovný odev, firemné auto, najvhodnejší osobný nosič firemného loga, ktorý nosí podnikateľ, napr. spevák v šoubiznise, na sebe, ako napr. kultovná šiltovka, okuliare – imidžovky alebo iné evidentné doplnky imidžu, alebo imidžové značkové hodinky, spona do kravaty u muža alebo šatka a blúzka u ženy...), resp. imidž v užšom slova zmysle (napr. len fyzický výzor – mejkap, úprava vlasov u podnikateľa v šoubiznise, napr. u speváka).
Medzi faktormi rozhodovania, či obchodný partner na trhu považuje nového komerčného dodávateľa alebo odberateľa za dôveryhodného a perspektívneho, zaváži aj dôsledné rozlíšenie z hľadiska toho, či ide o fyzickú osobu (napr. živnostník účtujúci v jednoduchom účtovníctve) alebo právnickú osobu (napríklad spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciová spoločnosť účtujúca v podvojnom účtovníctve).
Preto je vhodné pri koncipovaní internej metodiky o vlastnom účtovnom predpise k zdaňovaniu imidžu byť radšej konzervatívnejší ako liberálnejší.
Čo by mala metodika interného účtovného predpisu o imidži obsahovať?
Pri tvorbe interného predpisu o nevyhnutných nákladoch imidžu pre účel daňového účtovníctva podnikateľa je vhodné minimálne praktizovať toto:
- Vychádzať z doteraz dostupnej odbornej literatúry a prípadových štúdií na trhu v EÚ a v SR.
- Zozbierať si čo najviac odborných článkov a stanovísk i postojov odborníkov k tejto problematike (zdrojov je viac – najrýchlejší je internetový vyhľadávač, resp. špecializované domény, napr. www.porada.sk; www.danovecentrum.sk).
- Poradiť sa s odborníkom (daňovým poradcom, súdnym znalcom, finančným, ekonomickým alebo účtovným poradcom).
- Vysvetliť zmysel, cieľ a dôvody vyhotovenia interného predpisu.
- Vykonať komparáciu – t. j. porovnanie a rozlíšenie medzi potrebou profesie z hľadiska nárokov na imidž a potrebou z hľadiska osobnej spotreby.
- Premyslieť si najpresvedčivejšiu argumentáciu z hľadiska procesu dokazovania (najmä § 24 zák. č. 563/2009 Z. z.) a rizika dôkaznej núdze.
- Zadefinovať zoznam najnutnejších imidžotvorných prvkov pre konkrétnu oblasť podnikania.
- Vykonať kalkuláciu priemerných ročných nákladov na imidž vo firme (prípadne si obstarať „dobrozdanie“ od cechu alebo asociácie združujúcej podobné firmy, alebo od obchodno-priemyselnej komory, alebo od ZPS, PAS, živnostenskej komory...) podrobne a transparentne tak, aby z nej bola presne a jasne odlíšiteľná každá napočítaná položka.
- Vložiť do predpisu poznámku o tom, že náklady na imidž firmy (podnikania) nesmú ročne presiahnuť určitú hranicu (povedzme jedno percento z celkových ročných nákladov firmy).
- Dať skontrolovať takúto metodiku inému nezávislému odborníkovi ako tomu, s ktorým ste sa radili o jej vzniku, lebo viac očí viac vidí a viac hláv znamená niekedy (určite nie vždy!) aj viac rozumu.
Príklad:
Imidž podnikateľa z daňového hľadiska
K problematike imidžu sú aj medzi podnikateľmi ešte stále rôznorodé názory – niektoré správne, iné nie. Súčasťou štýlu, ktorý vyhráva z pohľadu dôležitej súčasti firemnej kultúry smerom k externému, ale i internému okoliu, je rozhodne aj imidž podnikateľa, ktorý nehodno podceňovať. Atribút imidžu je zatiaľ v SR najmä medzi drobnými živnostníkmi a malými podnikateľmi veľmi často nesprávne podceňovaný a zanedbávaný. Aktéri tohto nesprávneho postupu si neuvedomujú, že dokresliť predstavu partnera o kredibilite podnikateľa či jeho firmy môžu často maličkosti, pričom ich zanedbanie môže odvrátiť finálne rozhodnutie uzavrieť kontrakt a následne obchod a realizovať teda z podnikania príjem a benefit (úžitok vo forme zisku alebo v inej forme žiaducich efektov). Ak napríklad zvyčajné imidžotvorné náklady na voľbu prezidenta v USA stoja stovky miliónov dolárov a v SR státisíce eur, tak prečo má malý podnikateľ v SR problém presvedčiť daňový úrad, že jeho náklad niekoľko stoviek alebo tisícov eur je pre zotrvanie firmy na trhu a jej úspešné napredovanie v podnikaní do budúcna nielen vhodný, ale reálne nutný a limitujúci? Znovu platí verejné tajomstvo, že najbohatším a najmocnejším je dovolené všetko, ale ostatným nič? Aký je k tejto nákladovej položke názor odborníka? Zaujíma ma ekonomické hľadisko, podnikateľský význam a či takéto výdavky daňový úrad uzná do daňových nákladov alebo nie.
Odpoveď:
Nielen vo svete, ale aj v našej krajine už existujú špecializované firmy na realizáciu public relations i dotváranie žiaduceho imidžu pri podnikaní, ktoré sa danou tematikou zaoberajú profesionálne.
Kvalitný komplexný imidž môže urobiť napríklad z obyčajného človeka prezidenta štátu alebo zo začínajúceho podnikateľa (greenhorna – zelenáča, začiatočníka v danej oblasti) v podnikaní napríklad úspešného podnikateľa oveľa skôr, ako keby svoj úspech chcel dosiahnuť bez náležitej starostlivosti o imidž.
Najmä zo psychologického hľadiska – ktoré je pre úspešnosť v obchode limitujúce – imidž, ktorý je pozitívny, výrazne prispieva k zvýšeniu dôveryhodnosti a kredibility.
Pochybovačom by to určite vedeli vyčerpávajúcim spôsobom vysvetliť najmä špecialisti z odboru sociológie a psychológie.
V novodobej slovenskej podnikateľskej praxi sa s razantným a radikálnym podnikateľským štýlom kladúcim dôraz na imidž podnikateľa stretávame zatiaľ len v menšinových prípadoch, čo perspektíva určite – minimálne v kontexte prichádzajúcej stále silnejšej konkurencie z globalizácie svetového trhu – zmení.
Výdavky na imidž ako daňový náklad: V účtovníctve podnikateľov a firiem podľa právneho stavu i zvykového práva v podmienkach Slovenska aj po 23 rokoch vývoja moderného zdaňovania (t. j. za roky 1990 – 2013) je stále ešte skôr raritou nájsť výdavkovú (nákladovú) položku, že išlo o nevyhnutné náklady (výdavky) podnikateľa na imidž. Je to tak aj preto, že trojuholník „korupcia – čierna ekonomika – daňové úniky“ je v SR nezdravý. Kým daňové úniky v SR sa odhadovali v roku 2012 až do 3 miliárd eur ročne (a v Európe až 1 bilión eur), tak aj pohľad daňovej kontroly je stále stagnujúci a staticky reštriktívny. A v prípade nejasných a polemických daňových nákladov zvyčajne neváha všetky alebo drvivú väčšinu radšej neuznať.
V kontexte účelu pre tento článok si vymedzme imidž len zjednodušene a rámcovo (lebo o imidži existujú samostatné odborné knihy) tak, že ním myslíme u drobného podnikateľa napríklad tieto atribúty: jeho „pracovný“ odev, fyzický vzhľad a úpravu (napr. účes, čistotu a dĺžku nechtov na rukách, vôňu, komplexnú hygienu zvrškov atď.), dodržiavanie zásad módnych trendov a zladenosti doplnkov, spôsob komunikácie, mimiku, náladu (pozitívnu alebo negatívnu), tvárenie sa, držanie tela a štýl chôdze, spôsob predstavenia sa a podania ruky, jeho vizitku v podobe navštívenky, značku auta, interiér jeho pracovne a čiastočne i spôsob kreovania kvantity a kvality výdavkov za reprezentačné (t. j. podriadená súčasť pojmu imidž podnikateľa).
Túto skutočnosť zdôrazňujeme najmä z hľadiska očakávaných polemík a problémov charakteru daňových aspektov. Terminus technicus „imidž podnikateľa (podnikania)“ taxatívne medzi daňovými (daňovo uznateľnými) i nedaňovými (daňovo neuznateľnými) výdavkami (nákladmi) zákon veľmi pomaly, ale predsa len evolučne postupne krôčik po krôčiku prehodnocuje a precizuje. Určitý ideový posun nastal za uplynulé roky aj v SR.
V minulosti zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov takéto výdavky nestanovil a neupravoval. Citovaný zákon kodifikoval len pojem „reprezentačné“ vo svojom § 25, pričom ho zaradil medzi tzv. daňovo neuznateľné výdavky.
V súčasnosti zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov daňové výdavky uvádza najmä v § 19 a nedaňové výdavky predovšetkým v § 21. V § 19 ods. 2 zahrnuje medzi daňové výdavky (náklady) aj výdavky na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.
Mnohí podnikatelia sa po skúsenostiach s reštriktívnym chápaním daňových kontrol na Slovensku boja uvedenú nákladovú (výdavkovú) položku (aj keď ju musia evidentne zaplatiť pre celkový cieľ a úspech biznisu) do daňového účtovníctva vôbec zahrnovať. Nezdieľam názor, že uvedený postup je adekvátny.
Posúdenie otázky je nutné analyzovať prísne individuálne, a to v závislosti od profilu podnikania a hlavného predmetu (core bussines) biznisu.
Podľa môjho analytického posúdenia tejto problematiky i podľa niektorých právnych expertíz ide v prípade nevyhnutného imidžu podnikateľa jednoznačne o nákladovú (výdavkovú) položku, ktorá sa dá kvalifikovať a argumentačne plne podporiť ako výdaj nutný na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov – t. j. v súlade s dikciou ustanovenia § 19 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Pravdou zostáva, že v SR zatiaľ neexistuje dostatok viacerých rozhodnutí súdov vo veciach daní k tejto téme (tzv. daňový judikát), ktoré by pomohli doterajšiu tvrdú dikciu zákona o dani z príjmov pozmeniť. Predpokladáme však, že podobné rozhodnutia súdov z EÚ (tzv. eurodaňové judikáty) už existujú, len ich treba prácne dohľadať...
Práve preto zostáva pôda konfliktnosti a polemiky voči konzervatívnej daňovej reštrikcii a zvykového práva výkladu metodiky daňových orgánov v SR podľa skúseností za posledné roky veľmi krehká.
Interpretácia imidžu podnikateľa sa dá principiálne chápať a vykladať v dvoch rovinách, t. j. v užšom slova zmysle a v širšom slova zmysle. V hospodárskej praxi považujem za nevyhnutný predpoklad pozitívneho imidžu podnikateľa aj dôslednú aplikáciu nevyhnutného nosiča reklamy a loga obchodného mena firmy.
Pri dôležitom obchodnom rokovaní sú to aj tieto predpoklady, ktoré demonštrujem príkladovo na osobe muža:
- slušivý pánsky oblek a poltopánky v módnom trende, vhodná košeľa a viazanka, čistý odev a obuv,
- oholená tvár, vôňa dobrého nenásilného parfému (resp. vody po holení),
- čistá a neroztrhaná pracovná aktovka (kufrík) alebo estetický poznámkový diár,
- ostrihané nechty na rukách,
- telo bez zbytočných šperkov a ozdôb,
- na ruke slušivé náramkové hodinky s firemným logom,
- diár (tablet) v koženom puzdre s firemným logom atď.
Pre prípad potreby kvalifikovaných argumentov daňovej obhajoby zaradenia tohto druhu výdavkov medzi daňové odporúčam vypracovať si vo firme minimálne dva interné pracovné predpisy o pracovnom oblečení podnikateľa a o imidži (fyziologickom pri osobe podnikateľa a obchodnom pri firme). Súčasťou oboch predpisov by mali byť všetky dostupné presvedčivé kvalifikované argumenty. Napríklad v prípade pracovného obleku výpočet súčastí šatníka a nákladov na ošatenie za rok a podobne i nákladov na hygienické potreby muža za rok.
Následným pomenovaním a pomerným odpočtom (napríklad podľa kritéria času venovaného podnikaniu a osobnej spotrebe) odporúčame vykalkulovať a kvalifikovane zdôvodniť adekvátnu potrebu časti výdavkov na šatník i hygienu podnikateľa pre účel podnikateľského imidžu.
Na úvod takejto metodiky je nutné starostlivo a dôsledne vysvetliť, prečo sú nutné náklady na imidž, v akej štruktúre, aký typ kalkulácie ste zvolili, z akej obchodnej praktiky alebo komerčnej zvyklosti či profesionálnej potreby, či z ktorej odbornej literatúry ste vychádzali... Súčasne podčiarknuť a pomerovať (dať do porovnávacieho pomeru) výnosy a náklady (príjmy a výdavky) a koľko percent z toho tvoria nevyhnutné náklady na imidž.
Každý správca dane (napr. daňový úrad) je samostatná autorita a nikomu neprislúcha vyjadrovať sa za ňu (k časti otázky „či to daňový úrad uzná alebo nie“...). Vyššie uvedené stanovisko je preto len jedným z možných názorov na riešenie problému. Rozhodne však nie jediným.
Zhrnutie
Imidž podnikateľa je vhodné nepodceňovať, ale naopak je nutné ho systematicky pestovať a rozvíjať – a to aj za cenu, že by náklady (výdavky) naň niekedy aj neboli daňovo uznané. Celkom alebo čiastočne. Dobré kontakty sa získavajú aj v dôsledku serióznosti a sympatií (t. j. tieto vyplývajú najmä z dobrého postavenia podnikateľa a presvedčivého firemného imidžu na trhu). Vieme pritom, že v biznise (tak ako aj v samotnom živote) platí kombinácia prvkov poznaných (napr. veda a výskum) i nepoznaných (napr. chaos).
Na trhu stále viac dominuje psychológia, lebo človek má v skutočnosti v praxi (pod rýchlosťou doby a mediálnym pretlakom často zavádzajúcej reklamy) veľký problém rozlíšiť, čo je správne (dobro – bez rizika) a čo nesprávne (zlo – s rizikom). Z komerčného hľadiska v biznise zvlášť platí, že „dobré kontakty robia dobré kontrakty“. Cestu ku kontaktom dláždi najmä sympatia, ktorá vychádza z pozitívneho imidžu.
POZNÁMKA
Z hľadiska daňovej uznateľnosti zastávame názor, že:
- primerané (triezve, pomerné k príjmom a výdavkom celkom; neprehnané – úmerné k predmetu podnikania i charakteru firmy a kodifikované v internej metodike vlastného predpisu v daňovom účtovníctve daňového subjektu) náklady na imidž podnikateľa je možné vo väčšine prípadov pri správnom dôvodení a vhodnej kvalifikovanej argumentácii pri daňovej kontrole úspešne obhájiť;
- treba postupovať nie paušálne vo všetkých prípadoch, ale individuálne v niektorých zreteľahodných konkrétnych situáciách. A to je začiatok evolúcie tejto polemickej položky z hľadiska daňovej analýzy;
- imidž je fenomén a faktor, ktorý na trhu významnou mierou spoluovplyvňuje rozhodovanie konkurencie i zákazníkov. Je preto výdavkom nutným na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov – pričom v súčasnej právnej daňovej kodifikácii má v rámci zákona o dani z príjmov tesne blízko aj k § 19 odsek 2 písm. k) – výdavky na reklamu vynaložené naúčel prezentácie podnikateľskej činnosti a obchodného mena daňového subjektu.
Imidž je dôležitým atribútom biznisu, jeho častou limitou. Zároveň je nutnou a významnou súčasťou stratégie, taktiky, inštrumentov, nástrojov a prostriedkov podnikania na každom trhu v treťom tisícročí.
Poznámka redakcie:
§ 19 ods. 2 písm. k zákona o dani z príjmov
§ 21 ods. 1 písm. h) a písm. i) zákona o dani z príjmov
Autor: Ing. Emil Burák, PhD.
Súvisiace právne predpisy ZZ SR
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies