A. Všeobecná časť
Predloženým návrhom zákona o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“) sa plne preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (ďalej len „smernica“). Návrh zákona sa predkladá na základe uznesenia vlády SR č. 571 z 14. decembra 2016 k Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2017 a tiež bodu B.10 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 73 z 24. februára 2016 k Návrhu na určenie gestorských ústredných orgánov štátnej správy a niektorých orgánov verejnej moci, zodpovedných za prebratie a aplikáciu smerníc v znení bodu A.2 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 220 z 8. júna 2016 k návrhu na zmenu niektorých úloh z uznesení vlády Slovenskej republiky.
Návrh zákona sa predkladá za účelom transpozície smernice, pričom všeobecným cieľom návrhu zákona je odstrániť nejasnosti a medzery v súčasnej právnej úprave a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cestujúcich pri kúpe zájazdov a spojených cestovných služieb v súlade s predmetnou smernicou.
Návrhom zákona sa okrem iného zavedú aj nové základné pojmy, pričom okrem užšie špecifikovanej definície zájazdu bude pozitívne aj negatívne vymedzovať nový pojem, ktorým sú „spojené služby cestovného ruchu“.
Každý subjekt, ktorý bude mať záujem ponúkať služby cestovného ruchu spĺňajúce definičné kritériá zájazdov, prípadne spojených cestovných služieb, bude povinný vykonávať tieto činnosti iba v postavení cestovnej kancelárie a výlučne na základe živnostenského oprávnenia. Okrem doterajších cestovných kancelárií preto budú po splnení zákonom stanovených podmienok povinné získať živnostenské oprávnenie na podnikanie ako cestovná kancelária aj napríklad rôzne ubytovacie zariadenia, prepravcovia, prenajímatelia motorových vozidiel, či letecké spoločnosti.
Okrem povinností, ktoré budú bližšie špecifikované samotným zákonom, bude povinnosťou každej cestovnej kancelárie mať zabezpečenú ochranu pre prípad úpadku v podobe poistenia alebo bankovej záruky v dostatočnej výške, aby boli v prípade jej úpadku uspokojené všetky nároky cestujúcich. Za účelom zabezpečenia tejto ochrany budú cestovnej kancelárii uložené vo vzťahu k finančnej inštitúcii, poskytujúcej finančné krytie, zvýšené informačné povinnosti.
Posilní sa tiež informačná povinnosť cestovných kancelárií voči cestujúcim. Návrh zákona tiež bude jasne definovať jednotlivé možnosti zmien v zmluve o zájazde pred začiatkom poskytovania zájazdu. Návrh zákona bude totiž upravovať aj možnosť zníženia ceny, náhradu škody, možnosť nadviazať kontakt s cestovnou kanceláriou prostredníctvom cestovnej agentúry či povinnosť cestovnej kancelárie poskytnúť cestujúcim pomoc.
Návrh zákona bude ďalej upravovať pôsobnosť a kompetencie orgánov štátnej správy, ktoré budú zabezpečovať vymožiteľnosť zákona prostredníctvom výkonu štátnych dozorov, ako aj správne delikty v prípade porušení tohto zákona.
Návrhom zákona sa tiež odstraňujú nedostatky implementácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES do vnútroštátneho práva.
Dátum nadobudnutia účinnosti sa s prihliadnutím na dĺžku legislatívneho procesu ustanovuje tak, aby adresáti zákona mali dostatok času na oboznámenie sa s novou právnou úpravou. Navrhovaná účinnosť zákona je 1. január 2019.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Predkladaný návrh zákona nepredpokladá vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na informatizáciu. Návrh zákona bude mať negatívne aj pozitívne vplyvy na podnikateľské prostredie a takisto pozitívne aj negatívne sociálne vplyvy. Vplyvy na životné prostredie sa nepredpokladajú.
B. Osobitná časť
K čl. I
K § 1
Úvodné ustanovenie návrhu zákona definuje okruhy spoločenských a právnych vzťahov, na ktoré sa zákon vzťahuje. S prihliadnutím k základnému účelu návrhu zákona, ktorým je implementácia Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, sa toto ustanovenie zmieňuje o úprave niektorých podmienok podnikania v oblasti cestovného ruchu, práv a povinností súvisiacich s poskytovaním služieb cestovného ruchu na základe zmluvy o zájazde alebo zmlúv tvoriacich spojené služby cestovného ruchu. Súčasťou tohto návrhu zákona je aj úprava pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“), Slovenskej obchodenej inšpekcie (ďalej len „SOI“), podmienky zodpovednosti a ustanovenie sankcií za jeho porušenie.
V porovnaní s pozitívnym vyjadrením pôsobnosti tohto návrhu zákona, uvádza úvodné ustanovenie aj okruh právnych vzťahov, ktoré sú vyňaté z jeho pôsobnosti. Ide o zájazdy alebo spojené služby cestovného ruchu poskytované na dobu kratšiu ako 24 hodín, pokiaľ ich súčasťou nie je ubytovanie. Toto vyňatie je odôvodnené tým, že v prípade krátkodobých ciest nie je nutnosť chrániť cestujúcich taká výrazná a jeho cieľom bolo predísť zbytočnej záťaži obchodníkov.
Ďalším okruhom právnych vzťahov vylúčených z pôsobnosti tohto zákona sú aj zájazdy a spojené služby cestovného ruchu ponúkané alebo sprostredkované príležitostne a bez účelu dosiahnutia zisku a iba obmedzenej skupine cestujúcich, teda tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ide napríklad o cesty, ktoré najviac niekoľkokrát ročne organizujú bez účelu zisku charitatívne organizácie, športové kluby alebo školy pre svojich členov, pričom sa neponúkajú širokej verejnosti.
Pokiaľ ide o písm. c), toto ustanovenie by sa malo vzťahovať na situáciu, kedy si podniky alebo organizácie dohodnú služby cestovného ruchu na základe všeobecnej rámcovej dohody, ktorú často uzatvárajú s cestovnou kanceláriou, a ktorá sa vzťahuje na presne určené obdobie. Tento typ cestovných riešení si nevyžaduje takú úroveň ochrany, ktorá je na základe zákona určená cestujúcim. Ak však pôjde o osoby na služobných cestách, členov slobodných povolaní, samostatne zárobkovo činné osoby alebo iné fyzické osoby, ktoré si tieto služby cestovného ruchu nedohodnú na základe rámcovej zmluvy, bude sa za splnenia ostatných podmienok na nich zákon primerane vzťahovať.
Okrem pozitívneho a negatívneho vyjadrenia pôsobnosti zákon odkazuje na subsidiárnu pôsobnosť zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov.
K § 2
Návrh zákona v ustanovení § 2 obsahuje definície niekoľkých najvýznamnejších pojmov.
Službou cestovného ruchu je preprava cestujúcich, ubytovanie, prenájom motorových vozidiel a iné služby cestovného ruchu (čl. 3 ods. 1 smernice). Finančné služby ako napríklad cestovné poistenie, by sa nemali považovať za služby cestovného ruchu. Za samostatné služby cestovného ruchu by sa tiež nemali považovať služby, ktoré sú vzhľadom na ich podstatu prirodzenou súčasťou inej služby cestovného ruchu. Sem možno zaradiť napríklad: (i) prepravu batožiny ako súčasť prepravy cestujúcich; (ii) prepravu menšieho rozsahu (preprava cestujúcich v rámci prehliadky so sprievodcom, preprava medzi ubytovacím zariadením a letiskom, atď.); (iii) stravovanie, nápoje a upratovanie poskytované ako súčasť ubytovacích služieb; (iv) prístup k vybaveniu ubytovacieho zariadenia – bazén, sauna, kúpeľné zariadenie, telocvičňa pre ubytovaných hostí, pričom v týchto prípadoch bude musieť byť splnená podmienka, že pôjde o vybavenie ubytovacieho zariadenia a tento prístup bude povolený osobám, ktoré sú v danom ubytovacom zariadení ubytované (t.j. ubytovaným hosťom); príloha Vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried, v časti IX obsahuje ďalšie vybavenie ubytovacích zariadení, ktoré by sa nemali považovať za samostatné služby cestovného ruchu, ak sú prístupné pre ubytovaných hostí.
Preprava cestujúcich môže byť uskutočnená napríklad autobusom, vlakom, loďou alebo lietadlom.
Ubytovanie je považované za samostatnú službu cestovného ruchu len ak nie je prirodzenou súčasťou prepravy cestujúcich a nie je určené na účel bývania. Objasnenie pojmov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) zákona sa nachádza v recitáli 17 a 18 smernice. Príklad ubytovania, ktoré je prirodzenou súčasťou prepravy je napríklad nocľah poskytovaný ako súčasť cestnej, železničnej, lodnej alebo leteckej osobnej dopravy. Naopak v prípade výletnej plavby je ubytovanie považované za samostatnú službu cestovného ruchu, ktorá nie je prirodzenou súčasťou prepravy. V zmysle zákona by sa ubytovanie na účel bývania, vrátane dlhodobých jazykových kurzov, nemalo považovať za službu cestovného ruchu.
Novým samostatným druhom služby cestovného ruchu bude v súlade s čl. 3 ods. 1. písm. c) prenájom motorových vozidiel alebo dvojkolesových vozidiel, ktoré vyžadujú vodičský preukaz skupiny A.
Inými službami cestovného ruchu, ktoré nie sú prirodzenou súčasťou prepravy, ubytovania ani prenájmu motorových vozidiel či niektorých motocyklov, môžu byť napríklad prehliadka so sprievodcom, vstupenky na koncerty, športové podujatia, výlety alebo vstupenky do zábavných parkov, skipasy a prenájom športového výstroja ako napríklad lyžiarskeho, či zabezpečenie návštevy wellness zariadení alebo. výlety do aquaparkov), v prípade ak nie sú súčasťou ubytovacieho zariadenia. Tieto služby tvoria samostatné služby cestovného ruchu len v prípade, ak sa skombinujú s iným druhom služby cestovného ruchu ako napríklad s ubytovaním, a zároveň ak (i) sú ponúkané ako podstatná súčasť kombinácie služieb cestovného ruchu, alebo (ii) predstavujú jej podstatný prvok, alebo (iii) ak cena týchto iných služieb cestovného ruchu predstavuje viac ako 25 % z celkovej ceny kombinácie služieb cestovného ruchu. Stačí ak je splnená jedna z týchto troch podmienok. Tento prípad sa bude uplatňovať napríklad v situácii, ak ubytovacie zariadenie poskytuje ubytovanie a zároveň ski pass, vstupenky do neďalekého aquaparku, ktorý nie je súčasťou ubytovacieho zariadenia a pod., a tieto služby cestovného ruchu budú tvoriť viac ako 25% hodnoty zájazdu. Ďalším príkladom vzťahujúcim sa na uplatnenie tohto ustanovenia je napríklad ubytovanie v mieste, kde sa koná významná udalosť alebo sa nachádza významná kultúrna pamiatka, pričom cestujúci si vyberú danú destináciu práve z tohto dôvodu a za iných okolností by sa na danom mieste neubytovali (napríklad konanie významného futbalového zápasu, na ktorý ubytovateľ ponúka k ubytovaniu vstupenky, resp. ponúka vstupenky do kultúrnej pamiatky). Ak ubytovacie zariadenie skombinuje pred uzatvorením zmluvy ubytovanie a inú službu cestovného ruchu, ktorá je podstatnou súčasťou kombinácie služieb cestovného ruchu (napr. lístok na dané podujatie, do múzea...), bude sa daná kombinácia služieb cestovného ruchu považovať za zájazd a uzatvorená zmluva za zmluvu o zájazde.
Dôležité je však upozorniť na skutočnosť, že podľa § 3 ods. 2 písm. b) zákona o zájazdoch, ak si cestujúci zakúpi tieto iné služby cestovného ruchu až po začatí poskytovania služby cestovného ruchu uvedenej v § 2 písm. a) bodoch 1 až 3 nepôjde o zájazd. Ak sa preto k ubytovaniu v ubytovacom zariadení, ktoré sa rezervovalo ako samostatná služba doplnia po príchode do ubytovacieho zariadenia ďalšie služby, kombinácia týchto služieb cestovného ruchu by sa nemala považovať za zájazd. Toto ustanovenie bolo prijaté z dôvodu zamedzenia prípadov, kedy obchodníci ponúkli cestujúcim tieto služby pred uzatvorením zmluvy o zájazde, avšak uzatvorenie zmlúv na samotné služby ponúkli až po začatí plnenia prvej služby cestovného ruchu.
Väčšina cestujúcich, ktorí si zakúpia zájazdy alebo spojené služby cestovného ruchu, sú spotrebitelia v zmysle práva týkajúceho sa spotrebiteľov. Zároveň však nie je jednoduché rozlíšiť medzi spotrebiteľmi a zástupcami malých podnikov alebo osobami vykonávajúcich svoju profesiu, ktorí si cesty týkajúce sa ich podnikateľskej alebo profesijnej činnosti rezervujú prostredníctvom rovnakých rezervačných kanálov ako spotrebitelia. V súlade s vymedzením pôsobnosti zákona v ustanovení § 1, cestujúcimi nie sú len spotrebitelia, ale aj fyzické osoby na služobných cestách, ktorí si svoje cestovné riešenia nedohodli na základe rámcovej dohody, preto aby nedošlo k zámene s vymedzením pojmu spotrebiteľ používaným v iných právnych predpisoch, osoby chránené týmto zákonom sú označované ako cestujúci.
Pojem obchodník je v zákone používaný ako širší pojem zahrňujúci cestovnú kanceláriu, cestovnú agentúru alebo poskytovateľa služieb cestovného ruchu.
Pojem ochrana pre prípad úpadku bol do zákona zavedený na základe požiadavky vyplývajúcej zo smernice za účelom zabezpečiť refundáciu všetkých platieb vykonaných cestujúcimi alebo v ich mene v prípade platobnej neschopnosti cestovnej kancelárie. Túto ochranu pre prípad úpadku bude zo strany cestovnej kancelárie možné zabezpečiť prostredníctvom poistenia alebo bankovej záruky.
Za poskytovateľov ochrany pre prípad úpadku možno v podmienkach Slovenskej republiky považovať vo vzťahu k poskytovaniu
· poistenia: poisťovňu, pobočku poisťovne z iného členského štátu EÚ, pobočku zahraničnej poisťovne alebo poisťovňu z iného členského štátu EÚ oprávnenú vykonávať poisťovaciu činnosť na základe práva slobodného poskytovania služieb, za splnenia podmienok stanovených slovenskými predpismi;
· bankovej záruky: banku, pobočku zahraničnej banky alebo zahraničnú banku so sídlom na území členského štátu bez založenia pobočky oprávnenú vykonávať bankové činnosti na základe práva slobodného poskytovania služieb za splnenia podmienok stanovených slovenskými predpismi.
Nakoľko sa zákon vzťahuje aj na online predaj a sprostredkovanie zájazdov a spojených služieb cestovného ruchu, okrem tradičného vymedzenia predajného miesta, ktorým je prevádzkareň alebo iný priestor, kde obchodník zvyčajne vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, bolo nevyhnutné rozšíriť túto definícia aj na webové sídla ale aj na iné prostriedky diaľkovej komunikácie, ktoré umožňujú uzatvorenie zmluvy bez súčasnej prítomností oboch zmluvných strán - okrem elektronickej pošty, telefónu a faxu napríklad aj prostredníctvom ponukového katalógu či adresného listu.
V zákone je rovnako uvedená aj presná definícia pojmu „trvanlivý nosič“, pričom zákonodarca iba demonštratívne vymenoval druhy trvalých nosičov, na ktorých je možné uchovávať potrebné informácie.
Veľmi dôležitým je vymedzenie neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, ktoré môže zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy, akými sú terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú napríklad prepuknutie vážnej choroby v cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako záplavy alebo zemetrasenia alebo poveternostné podmienky, ktoré znemožňujú bezpečne cestovať do cieľového miesta tak, ako bolo dohodnuté v zmluve o zájazde. Pri ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies