3. Podanie dodatočného daňového priznania podľa zákona o dani z príjmov

Použitie inštitútu dodatočného daňového priznania v zákone o dani z príjmov súvisí s podmienkou rešpektovania časovej a vecnej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v základe dane. Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, pokiaľ priamo v tomto zákone nie je ustanovené inak (takouto výnimkou sú napr. náklady, ktoré sú daňovým výdavkom až po zaplatení vymedzené v § 17 ods. 19 zákona o dani z príjmov). Rovnako aj daňovou stratou je podľa § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov rozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.

To znamená, že daňové výdavky a zdaniteľné príjmy musia byť súčasťou základu dane v tom zdaňovacom období, s ktorým vecne a časovo súvisia. Zásadu vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov je potrebné rešpektovať aj vtedy, ak daňovník v bežnom zdaňovacom období zistí, že základ dane za niektoré z predchádzajúcich zdaňovacích období vyčíslil v rozpore s vtedy platným právnym alebo skutkovým stavom.

3.1. Chyby v účtovníctve

Jedným z takýchto zistení je aj zistenie chyby v účtovníctve za predchádzajúce zdaňovacie obdobia. Ak účtovná jednotka nezaúčtuje náklady a výnosy do účtovného obdobia, s ktorým vecne a ...