2. Oddlženie

Situácia po zrušení konkurzu u právnických osôb a fyzických osôb je zásadne odlišná. Zrušenie konkurzu pri právnickej osobe má za následok jej výmaz z príslušného registra, právnická osoba zaniká a fakticky sa zbavuje svojich dlhov (pretože prestáva existovať). Pri fyzických osobách je však situácia opačná, pretože po zrušení konkurzu nezanikajú (nie je možné vymazať ich z matriky ako osobitnej evidencie fyzických osôb). Domáhať sa zbavenia dlhov možno len po zrušení konkurzu, v ktorom aspoň čiastočne došlo k uspokojeniu prihlásených pohľadávok. Ak bol konkurz zrušený z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačoval na úhradu pohľadávok proti podstate, zákon oddlženie nepripúšťa ani u fyzických osôb.

Zavedením inštitútu oddlženia došlo k zrovnoprávneniu (aj keď nie k faktickej rovnosti) medzi postavením dlžníka právnickej osoby a dlžníka fyzickej osoby. Tento inštitút totiž umožňuje aj fyzickej osobe zbaviť sa svojich dlhov.

Oddlženie je v zákone koncipované ako inštitút, ktorému musí predchádzať konkurz na majetok fyzickej osoby, teda ako inštitút, ktorý môže, ale nemusí nasledovať po zrušení konkurzu. Oddlženie dlžníka môže nastať až po tom, čo dlžník preukáže počas skúšobnej doby svoju schopnosť plniť svoje záväzky.

Fyzická osoba bez ohľadu na to, či je podnikateľom alebo nepodniká, má právo (v prípade, ak sa dostane do pozície dlžníka a bude povinná podať na seba, ako na dlžníka, návrh na vyhlásenie konkurzu) podať spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu návrh na oddlženie alebo ho uplatniť aj počas konkurzného konania, najneskôr však do zrušenia konkurzu.

Na povolenie oddlženia nie je právny nárok. Súd bude o návrhu na oddlženie rozhodovať až po zrušení konkurzu. Zákon ustanovuje (§ 167 ods. 2 ZKR), že o povolení oddlženia má súd rozhodnúť bezodkladne po tom, čo rozhodnutie o zrušení konkurzu nadobudlo právoplatnosť. Súd o ňom teda nemôže rozhodnúť pred zrušením konkurzu.

Oddlženie začína uznesením súdu o povolení oddlženia. O povolení oddlženia môže súd rozhodnúť pri splnení týchto kumulatívnych podmienok:

a) návrh na oddlženie bol podaný včas, t. j. najneskôr do zrušenia konkurzu,

b) návrh na oddlženie obsahuje odôvodnenie, v ktorom dlžník vyjadruje svoj poctivý zámer, že na zaplatenie svojich dlhov vynaloží primerané úsilie,

c) súd v uznesení o zrušení konkurzu konštatuje, že dlžník počas konkurzného konania riadne plnil povinnosti ustanovené týmto zákonom.

Podstatnou náležitosťou návrhu na oddlženie je vyjadrenie poctivého zámeru dlžníka, že na zaplatenie svojich dlhov vynaloží primerané úsilie. Je potrebné uviesť, že je rozdiel, či návrh na vyhlásenie konkurzu (ktorý musí pred oddlžením prebehnúť) podal dlžník alebo veriteľ. Ak totiž podal návrh dlžník, poctivý zámer plniť svoje dlhy sa predpokladá, keďže si už splnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Neznamená to však, že by súd nebol oprávnený v prípade dlžníckeho návrhu skúmať takýto poctivý zámer. Súd je však povinný skúmať tento poctivý zámer dlžníka vždy, ak podal návrh veriteľ. Poctivý zámer dlžníka je významnou skutočnosťou pre oddlženie. Každý dlžník, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz alebo ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, musí rátať s tým, že v priebehu konania môže prísť o všetok svoj majetok, bez ohľadu na to, či ide o majetok hnuteľný alebo nehnuteľný.

Cieľom konkurzu je uspokojenie veriteľov v čo najväčšej možnej miere.

Cieľom oddlženia je zasa uspokojenie aj tých pohľadávok, ktoré v konkurze neboli uspokojené. Oddlženie je tak do istej miery pokračovaním konkurzu za účelom uspokojenia všetkých veriteľov dlžníka. Správca v priebehu konkurzného konania speňaží celý majetok dlžníka, pričom rozsah zrážania príjmu vrátane výnimiek sa spravuje zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „EP“). Počas oddlženia dlžník poskytne správcovi na uspokojenie svojich záväzkov sumu peňažných prostriedkov určenú súdom.

Je teda rozdiel, či dlžník podá „účelový návrh“ na vyhlásenie konkurzu a s ním aj návrh na oddlženie, pretože jeho majetok má minimálnu hodnotu v sume 1 659,70 €, alebo podá „účelný návrh“ na vyhlásenie konkurzu a návrh na oddlženie, pretože (okrem toho, že vlastní majetok v minimálnej hodnote) jeho majetok postačuje na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Aj na túto skutočnosť súd prihliada pri posudzovaní, či dlžník len deklaruje svoj poctivý zámer plniť dlhy, alebo je aj v jeho možnostiach a schopnostiach svoj poctivý zámer splniť. Treba však uviesť, že súd nemá v zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 ZKR oprávnenie nepovoliť oddlženie, ak zistí, že poctivý zámer nemôže dlžník aj reálne naplniť. Minimálne je tu však riziko, že v dôsledku takého konania dlžníka má súd pochybnosti o jeho zámere, čo sa môže premietnuť do trojročného skúšobného obdobia, v ktorom dlžník nebude schopný plniť záväzky.

Súd totiž nepovolí oddlženie len v prípade, ak si dlžník počas konkurzného konania neplnil svoje povinnosti (napr. dlžník je povinný počas konkurzu poskytnúť správcovi súčinnosť, dlžník je povinný oznámiť správcovi nadobudnutie vlastníckeho práva alebo iného práva počas konkurzného konania, dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony a pod.).

Z tohto pohľadu (z pohľadu hodnoty majetku) sa javí právna úprava ako nedostatočná a v konečnom dôsledku nespravodlivá nielen pre veriteľa, ale aj pre samotného dlžníka. Pre porovnanie je možné uviesť modelové situácie:

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že zákon žiadnym spôsobom nerieši mieru uspokojenia veriteľov dlžníka. Podľa platnej úpravy totiž nie je rozhodujúce, v akej skutočnej miere budú pohľadávky veriteľov uspokojené (hoci je vyjadrený cieľ uspokojiť ich v čo najväčšej možnej miere, ktorá však nie je určená a je limitovaná hodnotou majetku dlžníka), rozhodujúcou skutočnosťou je minimálna hodnota majetku.

Tu ale zákonodarca dal súdu diskrečnú právomoc, čo znamená, že je na úvahe súdu, či (aj napriek tomu, že dlžník vlastní majetok v minimálnej hodnote) skutočne z tohto majetku dlžníka možno uspokojiť veriteľov.

V uznesení o povolení oddlženia súd ustanoví správcu. Ustanovenie správcu je odlišné v závislosti od toho, či bol návrh na oddlženie podaný za účinnosti zákona v znení do 31. 12. 2011 alebo za účinnosti zákona v znení od 1. 1. 2012. Ak dlžník podal návrh na oddlženie do 31. 12. 2011, súd ustanoví správcu spôsobom ako pri vyhlásení konkurzu (na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom).

Ak dlžník podal návrh na oddlženie v čase od 1. 1. 2012, súd ustanoví za správcu toho, kto vykonával funkciu správcu v čase zrušenia konkurzu (ak takého niet, súd postupuje pri ustanovení správcu jeho náhodným výberom). Zmena právnej úpravy pri ustanovení správcu pre oddlženie v podstate odráža skutočnosť, že správca, ktorý vystupoval už v konkurznom konaní, „pozná“ majetkové pomery dlžníka. To znamená, že má vedomosti o jeho záväzkoch, o jeho schopnostiach a možnostiach splácať záväzky, o jeho veriteľoch, o veľkosti jeho majetku (či už hnuteľného alebo nehnuteľného) a dokáže predvídať správanie dlžníka. Súd totiž v konaní o oddlžení postupuje v súčinnosti so správcom, ktorého vyzýva a žiada, aby preukázal, ako si plnil dlžník (úpadca) svoje povinnosti (pozri vyššie) už v konkurznom konaní. Takýto správca dokáže efektívnejšie a rýchlejšie poskytovať informácie súdu.

V uznesení o povolení oddlženia súd ďalej určí rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré počas skúšobného obdobia budú podliehať súhlasu správcu, a sumu peňažných prostriedkov, ktoré dlžník na konci skúšobného roka poskytne správcovi na uspokojenie svojich záväzkov. Dozor správcu nad činnosťou dlžníka sa bude vykonávať najmä formou schvaľovania právnych úkonov, ktorých rozsah určí súd. Dohľadu by mali podliehať najmä dispozičné oprávnenia úpadcu s majetkom, ktorý nadobudne počas skúšobného obdobia, a úkony, z ktorých budú dlžníkovi vznikať záväzky väčšieho rozsahu. Suma peňažných prostriedkov, ktorá sa použije na uspokojenie pohľadávok veriteľov, je tiež vecou úvahy súdu. Jej výška sa určí s prihliadnutím na možnosti konkrétneho dlžníka a výšku v konkurze neuspokojených pohľadávok. Sumu, ktorú je dlžník povinný platiť, musí súd určiť podľa zákona na tri roky vopred. Uznesenie o povolení oddlženia súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Toto uznesenie sa doručuje jednak dlžníkovi a jednak ustanovenému správcovi.

Ak by súd zrušil konkurz z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačoval ani na úhradu pohľadávok proti podstate, alebo z dôvodu, že dlžník si počas konkurzného konania neplnil riadne svoje povinnosti, návrh na oddlženie súd uznesením zamietne. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie oddlženia môže dlžník podať odvolanie.

Skúšobné obdobie možno charakterizovať ako časový úsek, v ktorom sa má preukázať, či dlžníka možno oddlžiť. Inak povedané, obdobie, v ktorom sa má preukázať, že dlžník obnovil svoju schopnosť zodpovedať za svoje záväzky a riadne ich plniť. Počas skúšobného obdobia je dlžník povinný vynaložiť primerané úsilie na získanie zamestnania ako zdroja príjmu alebo začať podnikať. Skúšobné obdobie je v zákone stanovené ako pevné obdobie v trvaní troch rokov, ktoré začína právoplatnosťou uznesenia o povolení oddlženia a končí rozhodnutím o oddlžení dlžníka.

Dlžník je povinný počas skúšobného obdobia (okrem získania zdroja príjmu):

a) uskutočňovať právne úkony, ktorých rozsah je vymedzený v uznesení o povolení oddlženia len so súhlasom správcu;

b) odovzdať správcovi na konci každého skúšobného roka (skúšobný rok nie je totožný s kalendárnym rokom, pretože začiatok skúšobného roka je závislý od právoplatnosti rozhodnutia o povolení oddlženia) súdom určenú sumu peňažných prostriedkov, nie však viac ako 70 % zo svojho čistého príjmu;

c) poskytnúť správcovi ním požadované informácie týkajúce sa priebehu skúšobného obdobia, plnenia jeho povinností, vrátane poskytnutia súčinnosti správcovi (najmä informácie o príjme a výdavkoch a o zmene bydliska, zamestnania alebo miesta podnikania).

V zmysle § 167 ods. 4 ZKR súd v uznesení o povolení uznesenia určí sumu peňažných prostriedkov, ktoré dlžník na konci skúšobného roka poskytne správcovi na uspokojenie svojich záväzkov, nie však viac ako 70 % (§ 168 ods. 1 ZKR). Súd pri určení tejto sumy žiada dlžníka, aby preukázal svoje príjmy a výdavky v celom rozsahu.

Dlžník je povinný predložiť doklady o všetkých svojich príjmoch z pracovnej alebo obdobnej činnosti. Pokiaľ ide o výdavky, súd skúma, aké má dlžník náklady spojené s bývaním (nájomné, platby súvisiace s bývaním – tzv. inkaso), vyživovacie povinnosti, poistenie, náklady na lieky, cestovné náklady či platby spojené s používaním telekomunikačných služieb. Hypotekárny úver nie je výdavkom dlžníka, pretože zaťažuje nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve dlžníka, a teda podlieha speňažovaniu majetku v konkurze. Po zistení, aké má dlžník príjmy a výdavky, súd z takého rozdielu určí sumu peňažných prostriedkov, ktoré dlžník poskytne správcovi. Zákon v tomto smere stanovuje len maximálnu hranicu peňažných prostriedkov, t. j. 70 %. Neurčuje však najnižšiu hranicu.

Správcovi v konaní o oddlžení patrí odmena 5 % zo sumy poskytnutej správcovi dlžníkom na konci skúšobného roka, najmenej vo výške 331,94 €. Nárok na odmenu v konaní o oddlžení má ten správca, ktorý vykonával funkciu na konci príslušného skúšobného roka. Správca má v konaní o oddlžení najmä tieto povinnosti:

a) posudzovať právne úkony dlžníka a bezodkladne písomne rozhodnúť o ich schválení či neschválení, pričom správca je oprávnený schváliť právny úkon dlžníka, len ak sa hodnota majetku dlžníka v dôsledku právneho úkonu zvýši (ak by dlžník urobil právny úkon bez predchádzajúceho súhlasu správcu, platnosť takého úkonu tým nie je dotknutá, ale správca má právo takému úkonu odporovať);

b) dohliadať nad plnením dlžníkových povinností;

c) podávať súdu správy o priebehu skúšobného obdobia;

d) po uplynutí každého skúšobného roka rozdeliť pomerne medzi neuspokojených veriteľov dlžníkom odovzdanú sumu, a to po odpočítaní svojej odmeny.

Oddlženie sa končí rozhodnutím o oddlžení dlžníka alebo pred uplynutím skúšobného obdobia aj uznesením o zrušení oddlženia. Pred uplynutím trojročnej doby možno skúšobné obdobie rozhodnutím súdu zrušiť, ak opakovane alebo závažne poruší svoje povinnosti alebo ak jeho príjem nepostačuje ani na úhradu odmeny správcu. O zrušení skúšobného obdobia súd rozhoduje uznesením, proti ktorému môže podať odvolanie len dlžník. Právoplatné uznesenie o zrušení oddlženia je súd povinný bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku.

V prípade, že dlžník počas skúšobného obdobia neporuší svoje povinnosti a bude poctivo napĺňať svoj zámer, súd rozhodne po skončení skúšobného obdobia o oddlžení dlžníka, a to aj bez návrhu. Uznesenie súd doručuje dlžníkovi a správcovi a najneskôr nasledujúci pracovný deň po jeho vydaní je ho povinný zverejniť v Obchodnom vestníku. Rozhodujúcim právnym dôsledkom oddlženia je nevymáhateľnosť pohľadávok, ktoré neboli uspokojené počas konkurzného konania ani počas skúšobného obdobia.

Neuspokojené pohľadávky nezanikajú, ale veriteľ ich nemôže proti vôli dlžníka vymáhať. Pri zabezpečených pohľadávkach (napr. zabezpečené ručením alebo záložným právom) je možné pohľadávky vymáhať voči tretím osobám, ktoré záväzok dlžníka zabezpečujú (ručiteľ, záložný dlžník a pod.). Dlžník však môže pohľadávky dobrovoľne plniť a prijaté plnenie nebude bezdôvodným obohatením. Zánik vymáhateľnosti pohľadávok nastáva zverejnením uznesenia o oddlžení v Obchodnom vestníku. Týmto momentom zaniká aj funkcia správcu a končí sa skúšobné obdobie. Oddlženie nemá žiadne právne účinky na pohľadávky veriteľov, ktoré vznikli po povolení oddlženia.

Na to, či oddlženie má aj účinky na pohľadávky tých veriteľov, ktoré neboli uplatnené v konkurze, existujú dva názory. Doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. v komentári k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii (vydavateľstvo C. H. Beck, 2012) tvrdí, že sa oddlženie na pohľadávky neuplatnené v konkurze nevzťahuje a možno ich teda po oddlžení opätovne od dlžníka vymáhať. S týmto názorom sa však nestotožňujeme, pretože by bol popretý celý význam a účel oddlženia, ktorým je zbavenie sa dlhov. Potom by sa dalo pripustiť, že veritelia si účelne neprihlásia pohľadávky do konkurzu, vyčkajú na skončenie konkurzu a oddlženia a budú si svoje pohľadávky uplatňovať napr. v novom konkurze. My sa prikláňame k názoru, že po oddlžení sa nevymáhateľnými stávajú všetky pohľadávky. Svoj názor opierame o doslovný výklad znenia tretej vety § 171 ods. 2 ZKR, podľa ktorej pohľadávky, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia, sa zverejnením uznesenia o oddlžení v Obchodnom vestníku stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné. Zákon výslovne nerozlišuje medzi prihlásenými a neprihlásenými pohľadávkami, ale hovorí iba o pohľadávkach ako takých. Preto sa po oddlžení stávajú nevymáhateľnými všetky pohľadávky.

Na záver možno konštatovať, že inštitút oddlženia čiastočne zrovnoprávnil právnické a fyzické osoby, ktoré sú dlžníkmi a voči ktorým prebehol pred oddlžením konkurz. Kým však právnická osoba po zrušení konkurzu môže zaniknúť (byť vymazaná z obchodného alebo iného osobitného registra), fyzická osoba takto zaniknúť nemôže a aj naďalej jej hrozí riziko, že v prípade vzniku nových dlhov alebo pohľadávok, ktoré neboli ani uplatnené v predchádzajúcom konkurznom konaní, budú mať jej veritelia znova právo uplatniť si tieto pohľadávky v konkurznom konaní.

Poznámka redakcie:
§ 167 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii

Autor: JUDr. Teodor Bombor