Ohlásila sa vám daňová kontrola?

Daňová kontrola je zložitý proces, ktorý má zákonom stanovené presné pravidlá. Kontrolované subjekty majú voči daňovému kontrolórovi stanovené tak práva, ako aj povinnosti. Je len na daňových subjektoch, aby svoje práva (hoci oklieštené) aj náležite uplatňovali, pretože správca dane svoje práva určite využije.

Obsah:

I. Úvod

II. Právna úprava

II.1 Zásady, ktorými sa musí riadiť daňový úrad pri kontrole

III. Daňová kontrola – § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z

III.1 Koľko rokov dozadu môže správca dane kontrolovať?

III.2 Počet daňových kontrol vykonávaných daňovými orgánmi

III.3 Miesto vykonávania daňovej kontroly – § 44 ods. 2 daňového poriadku

III.4 Spôsob začatia daňovej kontroly – § 46 ods. 1 a 3 daňového poriadku

III.5 Rozšírenie daňovej kontroly – § 46 ods. 4 daňového poriadku

III.6 Doklady, ktoré je daňovník povinný predložiť na kontrolu – § 45 ods. 2 písm. d) daňového poriadku

III.7 Priebeh daňovej kontroly – § 46 daňového poriadku

III.8 Povinnosti daňového subjektu pri daňovej kontrole – § 45 ods. 2 daňového poriadku

III.9 Práva daňového subjektu pri daňovej kontrole – § 45 ods. 1 daňového poriadku

III.10 Námietka zaujatosti – § 60 ods. 8 daňového poriadku

III.11 Lehota na vykonanie daňovej kontroly – § 46 ods. 10 daňového poriadku

III.12 Ukončenie daňovej kontroly – § 46 ods. 8 a 9 daňového poriadku

IV. Určenie dane podľa pomôcok – § 48 daňového poriadku

V. Výsledok daňovej kontroly – rozhodnutie – § 63 a § 68 daňového poriadku

V.1 Odvolanie voči rozhodnutiu o vyrubení dane – § 72 až § 78 daňového poriadku

V.2 Postup prvostupňového orgánu – § 73 daňového poriadku

V.3 Postup odvolacieho orgánu – § 74 daňového poriadku

V.4 Počet a spôsob vybavenia odvolaní proti rozhodnutiam

VI. Záver

Vzor č. 1: Oznámenie o nemožnosti začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o začatí kontroly (§ 46 ods. 1 daňového poriadku)

Vzor č. 2: Vyjadrenie k protokolu o daňovej kontrole (§ 46 ods. 8 daňového poriadku)

I. Úvod

Jeden reklamný spot nemenovanej poisťovne začína otázkou:

„Může být něco děsivějšího, než když zamrzne počítač a vám nezbývá než svěřit svůj osud do rukou dospívajícího syna?“

Úmyselne začínam trochu odľahčene, pretože téma príspevku je vážna, dokonca veľmi vážna, a odpoveď na túto otázku vedia zrejme len tí čitatelia, ktorí majú skúsenosť s daňovou kontrolou. Cieľom príspevku je oboznámiť čitateľov aspoň v základoch s procesom daňovej kontroly od jej začatia po ukončenie vrátane možnosti podať opravný prostriedok (odvolanie) voči rozhodnutiu o dorubení dane a taktiež poukázať na „prekvapenia“, s ktorými sa môžu počas kontroly stretnúť.

II. Právna úprava

Dane sú z právneho hľadiska nesporne platobnou povinnosťou, ktorú štát stanoví zákonom pre úhradu celospoločenských potrieb, t. j. pre verejný rozpočet, bez toho, aby pri tom poskytoval zdaňovaným subjektom ekvivalentné protiplnenie. Táto skutočnosť sa označuje ako nenávratnosť daní, na rozdiel od platieb nazývaných poplatky, ktoré sa platia ako čiastočná (niekedy niekoľkonásobne vyššia) úhrada nákladov spojených s činnosťou štátnych orgánov alebo za oprávnenie poskytované poplatníkovi. Súhrn daní a poplatkov platných v príslušnom štáte tvorí jeho daňovú a poplatkovú sústavu.

Úlohou štátneho orgánu ako inštitúcie verejnej štátnej moci je uskutočňovať funkcie štátu (napr. aj výber daní).

V Slovenskej republike orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sú:

1. Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
2. finančné riaditeľstvo,
3. daňové úrady a colné úrady zapojené na rozpočet finančného riaditeľstva,
4. Kriminálny úrad finančnej správy zapojený na rozpočet finančného riaditeľstva.

II.1 Zásady, ktorými sa musí riadiť daňový úrad pri kontrole

V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.) určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom.

V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou, alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu.

Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona nie je jediným ústavným príkazom obsiahnutým v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Podobne ako právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu môže byť upravený len zákonom; určuje spôsob konania orgánov štátu.

Výklad citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých.

Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona, a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom ustanoveným postupom.

Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje konať nad rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu neumožňuje konať iným ako zákonom ustanoveným postupom.

Odvolanie sa orgánu štátu (napr. daňového úradu) len na jeden z príkazov ústavnej normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 ústavy, napr. na rozsah (v danom prípade daňová kontrola), neznamená preto jej výklad a aj uplatňovanie ústavou zamýšľaným spôsobom. Článok 2 ods. 2 ústavy v citovanom ustanovení prispieva k právnej istote tým, že bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže a nesmie konať (vrátane finančnej správy).

Na záver tejto kapitoly možno uviesť, že kompetencie ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy určuje tzv. kompetenčný zákon, teda zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Tento zákon vo svojich ustanoveniach presne vymedzuje, čo môžu jednotlivé ústredné orgány štátnej správy konať. Napr. ústredné orgány tu nemajú vymedzenú kompetenciu podávať záväzný výklad právnych predpisov. Keďže v zmysle Ústavy Slovenskej republiky „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, ministerstvá a ostatné ústredné orgány nemôžu poskytovať záväzný výklad právnych predpisov. Preto kontrolovaný daňový subjekt sa môže úspešne obhajovať aj tým, že daňový úrad si nesprávne vykladal príslušné ustanovenia daňových predpisov.

III. Daňová kontrola – § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.

V praxi nie zriedka dochádza k stotožňovaniu pojmov „daňová kontrola“ a „daňové konanie“. Daňová kontrola nie je daňovým konaním. Oba pojmy, t. j. daňová kontrola, ako aj daňové konanie v zmysle daňového poriadku patria pod spoločný pojem „správa daní“, pod ktorou sa rozumie postup správcu dane súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa daňových predpisov. Konaním vo veciach správy daní sa teda rozumejú procesné postupy správcu dane pri správe daní, vrátane daňového konania.

Naproti tomu daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Výsledkom daňového konania je rozhodnutie (§ 63 daňového poriadku), a to buď o uložení daňovej povinnosti (najčastejšie zaplatiť daň alebo rozdiel dane), alebo o priznaní práva (napr. správca dane prizná daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie daňového preplatku). Možno teda konštatovať, že daňová kontrola ako taká je prípravou na daňové konanie.

Daňová kontrola je svojou povahou procesom kontrolným, preverovacím a zisťovacím, nie rozhodovacím.

Daňovú kontrolu upravuje ustanovenie § 44 ods. 1 daňového poriadku, a to: Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Teda zákon viac-menej definuje iba účel daňovej kontroly. Daňový poriadok neobsahuje legálnu definíciu pojmu daňová kontrola. Stanovuje však jej predmet a účel, na ktorý daňová kontrola slúži.

Možno konštatovať, že daňová kontrola predstavuje zákonný procesný postup a činnosť správcu dane pri skúmaní a preverovaní dokladov daňového subjektu vrátane účtovných dokladov potrebných pre správne určenie daňovej povinnosti alebo nároku na sumu, ktorú si daňový subjekt uplatňuje.

Inak povedané, účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť podaného daňového priznania (napr. k dani z príjmov alebo k dani z pridanej hodnoty) podľa prvotných dokladov daňovníka, teda, či daň bola uvedená v daňovom priznaní v správnej výške. Aj rozsah kontroly je podriadený účelu kontroly. Napr. ak je kontrola zameraná na daň z príjmov za rok 2020, potom kontrola prvotných dokladov, ktoré nesúvisia s rokom 2020 alebo s predmetom kontroly, by bola v rozpore s citovaným ustanovením § 44 daňového poriadku a postup správcu dane v rozpore s ústavou.

Je potrebné uviesť, že daňová kontrola ako taká je upravená všeobecne z toho dôvodu, čo je napokon aj logické, aby vyhovovala pre všetky druhy daní, t. j. napr. pre daň z príjmov fyzických osôb, pre daň z príjmov právnických osôb, pre daň zo závislej činnosti, pre daň z pridanej hodnoty, pre daň z nehnuteľností, pre daň z motorových vozidiel, pre spotrebné dane, pre kontrolu účtovníctva a pod.

Rozdiel medzi daňovou kontrolou a daňovým konaním je aj v ich konečnom výsledku. Výsledkom daňovej kontroly ako takej je protokol o kontrole, ktorý obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 47 daňového poriadku). Protokol o kontrole ešte nezakladá žiadnu povinnosť kontrolovanému subjektu, napr. zaplatiť zistený rozdiel na dani.

Na druhej strane výsledkom ...