Pôžička medzi dvoma spoločnosťami a jej odpustenie

Právny rámec zmluvy o pôžičke

Zmluva o pôžičke je ako zmluvný typ upravená ustanovením § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. V zmysle týchto ustanovení veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke teda predpokladá jednak dohodu zmluvných strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Dôležité je, že pri peňažnej pôžičke Občiansky zákonník umožňuje úroky dohodnúť, to znamená, že nie je nutné, aby úroky boli dohodnuté. V praxi tak možno uzatvoriť zmluvu o finančnej pôžičke, v ktorej sa výška úrokov dohodne, alebo zmluvu o finančnej pôžičke, kde sa za požičanie finančnej istiny neplatí žiadny úrok.

V praxi sa niekedy vyskytuje mylný názor, že medzi podnikateľmi sa môže uzavrieť len zmluva o úvere. Dôvodom má byť fakt, že vzťah medzi podnikateľmi sa riadi treťou časťou Obchodného zákonníka, v ktorej je úprava zmluvného typu zmluvy o úvere. Tento názor je v rozpore s platnou legislatívou, podľa ktorej skutočnosť, že vzťah medzi určitými osobami sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka, neznamená, že tieto strany nemôžu uzavrieť zmluvu, ktorá je ako zmluvný typ upravená len v Občianskom zákonníku. Táto možnosť jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvy medzi podnikateľmi, ktoré nie sú upravené v tretej časti Obchodného zákonníka a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku. Keďže teda tretia časť Obchodného zákonníka neupravuje zmluvný typ zmluvy o pôžičke, možno pochopiteľne uzavrieť medzi týmito osobami zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Tento vzťah sa však môže v otázkach neupravených § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka spravovať treťou časťou Obchodného zákonníka.

Ak sú predmetom pôžičky peniaze, je zmluva o pôžičke do určitej miery podobná zmluve o úvere. Zmluva o úvere je upravená v § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. V zmysle týchto ustanovení sa veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do istej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Z porovnania podstatných častí zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že zmluva o pôžičke a zmluva o úvere sú rôzne zmluvné typy. Kým napr. zmluva o pôžičke vzniká konaním strán (prenechaním predmetu pôžičky), z hľadiska právnej teórie teda ide o zmluvu reálnu, zmluva o úvere vzniká dohodou, ktorou veriteľ preberá iba záväzok na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho prospech za úrok peniaze na určitú dobu.

Z vymedzenia zmluvy o pôžičke teda vyplýva, že k nej nemožno uzavrieť dodatok, ktorým by bola navýšená istina. Každé jednotlivé poskytnutie peňazí je samostatným uzavretím zmluvy o pôžičke.

Z daňového pohľadu nie je medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere žiadny zásadný rozdiel. Poskytnuté pôžičky, resp. úvery nie sú daňovým výdavkom na strane poskytovateľa a na strane dlžníka nie sú výdavky na splátky pôžičiek, resp. úverov daňovým výdavkom [§ 21 ods. 1 a § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o dani z príjmov“].

Účtovanie v sústave podvojného účtovníctva na strane veriteľa

Ak účtovná jednotka zhodnotí voľné finančné prostriedky formou pôžičky, t. j. prostredníctvom úrokov, vystupuje v pozícii veriteľa. Účtovný režim pôžičiek je závislý od doby ich splatnosti, pričom môže ísť o dlhodobý alebo krátkodobý charakter ...