Sloboda usadiť sa v rozhodnutiach SD EÚ

Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ) vo veciach priamych daní boli už na tomto mieste predmetom rozboru z pohľadu rôznorodých aspektov. S cieľom ďalšieho priblíženia rozhodovacej činnosti v daňových veciach sme sa v aktuálnom príspevku rozhodli pre bližší popis rozhodnutí týkajúcich sa ďalšej zo slobôd vnútorného trhu, ktorou je sloboda usadiť sa.

Tak ako pri iných rozhodnutiach SD EÚ, aj na tomto mieste sa žiada zdôrazniť na úvod právny základ rozhodovania Súdneho dvora o výklade ustanovení primárneho práva EÚ týkajúcich sa slobôd vnútorného trhu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti SD EÚ vyplýva, že aj keď oblasť priamych daní patrí do právomoci členských štátov, tieto ju musia vykonávať v súlade s právom Európskej únie (napr. rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21; zo 16. júla 1998, ICI, C-264/96, Zb. s. I-4695, bod 19, a z 23. februára 2006, Keller Holding, C-471/04, Zb. s. I-2107, bod 28). Predovšetkým sa štáty musia zdržať takého zásahu, ktorý by bol diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti (pozri tiež rozsudky z 11. augusta 1995, Wielockx, C-80/94, Zb. s. I-2493, bod 16; z 29. apríla 1999, Royal Bank of Scotland, C-311/97, Zb. s. I-2651, bod 19, a z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 37).

Nižšie analyzované rozhodnutia SD EÚ sú zamerané predovšetkým na čl. 21, 49 a 54 ZFEÚ. Z čl. 21 vyplýva, že každý občan EÚ má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam stanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. Zmluva súčasne upravuje možnosť, aby Európsky parlament a Rada mohli prijať predpisy na uľahčenie výkonu týchto práv. Článok 49 a nasledujúce ZFEÚ upravujú zákaz obmedzení slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Súčasne sa zakazujú obmedzenia zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda usadiť sa pritom zahŕňa tiež právo začať a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu, a to pokiaľ pravidlá pre voľný pohyb kapitálu nestanovujú inak.

Z nižšie uvedených rozhodnutí vyplýva okrem iného tiež spôsob posúdenia uplatňovania vnútroštátnych právnych úprav na konkrétne skutkové okolnosti v kontexte ustanovení ZFEÚ a konkrétne tiež vzťah medzi čl. 21 a 49 ZFEÚ.

Vybrané rozhodnutia SD EÚ analyzujeme z pohľadu metodológie uplatnenej Súdnym dvorom, pričom dávame do pozornosti jednotlivé fázy právneho posúdenia z pohľadu práva EÚ. Zameriavame sa pri tom na identifikáciu uplatniteľnej slobody vnútorného trhu, existencie obmedzenia takejto slobody a následne možnosťami odôvodnenia obmedzenia naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a skúmaním uplatneného odôvodnenia z pohľadu rešpektovania testu proporcionality.

Na úvod dávame do pozornosti rozhodnutie SD EÚ, ktoré sa nedotýka priamo daňovej oblasti, avšak objasňuje základné východiská posúdenia uplatňovania slobody usadiť sa. Nasledujúce tri rozhodnutia sú už zamerané na problematiku dane z príjmov fyzických a právnických osôb, pričom na ich základe je možné identifikovať základné požiadavky na uplatňovanie slobody usadiť sa tak v štáte pôvodu, ako aj v hostiteľskom členskom štáte.

VALE Építési Kft. (Rozsudok SD EÚ vo veci C-378/10)

Predmetom tejto právnej veci bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ako ZFEÚ), ktorý súvisel s ...