3. Spoločné úpravy v zdaňovaní fyzických aj právnických osôb od 1. 1. 2014

3.1 Kurzové rozdiely

Zákonom č. 463/2013 Z. z. sa s účinnosťou od 1. 1. 2014 v rámci znižovania administratívnej záťaže daňovníkov upravilo ustanovenie § 17 ods. 17 ZDP týkajúce sa zahrnovania, resp. nezahrnovania kurzových rozdielov vznikajúcich v účtovníctve z dôvodu nezrealizovaného inkasa pohľadávok alebo neuhradených platieb záväzkov. Daňovník zahŕňa kurzové rozdiely vyčíslené ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, do základu dane v zdaňovacom období, v ktorom o nich účtuje, ak sa nerozhodne zahrnovať ich do základu dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dôjde k inkasu alebo odpisu pohľadávok, alebo k platbe, alebo odpisu záväzku.

Ak sa daňovník do konca roku 2013 rozhodol zahrnovať tieto kurzové rozdiely do základu dane v tom zdaňovacom období, v ktorom došlo k inkasu alebo odpisu pohľadávok, alebo k platbe, alebo odpisu záväzku, bol povinný v súlade s § 17 ods. 17 ZDP:

• doručiť správcovi dane oznámenie o nezahrnovaní týchto kurzových rozdielov do základu dane v súlade s účtovníctvom pred začatím zdaňovacieho obdobia,
• v prípade novovznikajúcich daňovníkov doručiť oznámenie o nezahrnovaní kurzových rozdielov do základu dane v súlade s účtovníctvom v lehote najneskôr do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom daňovník vznikol.

Ak sa daňovník rozhodol zmeniť spôsob zahrnovania kurzových rozdielov do základu dane opätovne v súlade s účtovníctvom, bol povinný doručiť správcovi dane v priebehu zdaňovacieho obdobia oznámenie o ukončení nezahrnovania kurzových rozdielov do základu dane v súlade s účtovníctvom, pričom v tom zdaňovacom období, v ktorom oznámil ukončenie nezahrnovania kurzových rozdielov, bol povinný zahrnúť do základu dane aj kurzové rozdiely vyčíslené v účtovníctve a nezahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach.

S účinnosťou od 1. 1. 2014, ak sa daňovník rozhodne nezahrnovať kurzové rozdiely do základu dane v súlade s účtovníctvom, už nemusí doručiť správcovi dane žiadne oznámenie o začatí, ako aj ukončení nezahrnovania kurzových rozdielov do základu dane.

Daňovník skutočnosti o spôsobe zahrnovania, resp. nezahrnovania kurzových rozdielov do základu dane vyznačí priamo v daňovom priznaní podanom za príslušné zdaňovacie obdobie. Za týmto účelom bude vykonaná zmena v tlačive daňového priznania k dani z príjmov.

Spôsob zahrnovania kurzových rozdielov v prípade zmeny spôsobu zahrnovania ostal zachovaný s výnimkou doručenia oznámenia správcovi dane. To znamená, že ak sa daňovník rozhodne zahrnovať kurzové rozdiely do základu dane v súlade s účtovníctvom a v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach ich zahrnoval v nadväznosti na inkaso alebo odpis pohľadávky, alebo úhradu, alebo odpis záväzku, je povinný v zdaňovacom období, v ktorom dôjde k tejto zmene, zahrnúť do základu dane aj kurzové rozdiely vyčíslené v účtovníctve, nezahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach.

3.2 Porušenie podmienok finančného prenájmu

V nadväznosti na znovuzavedenie tzv. zrýchleného lízingového odpisovania predmetu nájmu počas doby trvania nájomnej zmluvy sa s účinnosťou od 1. 1. 2014 stanovuje úprava základu dane pri porušení podmienok finančného prenájmu a pri kúpe predmetu nájmu pred uplynutím minimálnej doby stanovenej v § 2 písm. s) ZDP. Daňovník, ktorý obstaráva hmotný majetok formou finančného alebo operatívneho prenájmu, je povinný upraviť základ dane v zdaňovacom období, v ktorom počas doby prenájmu dôjde k porušeniu podmienok alebo ku kúpe predmetu nájmu, a to bez ohľadu na to, či k porušeniu podmienok došlo zavinením alebo bez zavinenia nájomcu. Pri uplatňovaní ustanovenia § 17 ods. 24 ZDP účinného k určitému dátumu je potrebné vychádzať jednak z dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy a jednak z dátumu, kedy dôjde k porušeniu podmienok finančného prenájmu.

Pri porušení podmienok nájomnej zmluvy uzatvorenej:

a) do 31. 12. 2011 sa postupuje pri úprave základu dane podľa podmienok stanovených v § 17 ods. 24 zákona účinného do 31. 12. 2011, t. j. použije sa to aj na prípady, ak k porušeniu podmienok dôjde v roku 2014 a nájomná zmluva bola uzatvorená do 31. 12. 2011. V tomto prípade pri:

• porušení podmienok finančného prenájmu (z dôvodu totálneho znehodnotenia predmetu finančného prenájmu, krádeže predmetu finančného prenájmu a z dôvodu neplatenia splátok finančného prenájmu) je nájomca v zdaňovacom období, v ktorom dôjde k porušeniu podmienok, povinný upraviť základ dane o rozdiel už uplatnených odpisov do daňových výdavkov vypočítaných zrýchlenou lízingovou metódou odpisovania a odpisov, ktoré by si nájomca uplatnil ako vlastník metódou rovnomerného alebo zrýchleného spôsobu odpisovania,
• pri odkúpení predmetu operatívneho prenájmu a predmetu finančného prenájmu pred dohodnutou dobou trvania finančného prenájmu za kúpnu cenu nižšiu, ako je zostatková cena, ktorú by predmet prenájmu mal, keby bol odpisovaný rovnomerným alebo zrýchleným spôsobom odpisovania, je daňovník povinný upraviť základ dane o rozdiel už uplatneného nájomného v daňových výdavkoch (t. j. lízingové odpisy a úrok vzťahujúci sa k finančnému prenájmu) a odpisov, ktoré by daňovník uplatnil rovnomerným alebo zrýchleným spôsobom odpisovania;

b) od 1. 1. 2012 sa postupuje pri úprave základu dane v závislosti od dátumu, ku ktorému došlo k porušeniu podmienok finančného alebo operatívneho prenájmu.

Ak k porušeniu podmienok zmluvy uzatvorenej od 1. 1. 2012 došlo:

a) do 31. 12. 2013, postupuje sa pri úprave základu dane podľa § 17 ods. 24 ZDP účinného do 31. 12. 2013, t. j.:

• pri porušení podmienok finančného prenájmu je daňovník, ktorý obstaráva hmotný majetok a ktorý zároveň účtuje v sústave:
  • podvojného účtovníctva povinný upraviť základ dane v súvislosti s vyradením predmetu nájmu v súlade s § 19 ods. 3 písm. b), d) a e) ZDP. Ide o úpravu rozdielu medzi účtovnou zostatkovou cenou zahrnutou do výsledku hospodárenia a daňovou zostatkovou cenou. Úpravu je potrebné vykonať v tom zdaňovacom období, v ktorom k porušeniu podmienok finančného prenájmu došlo,
  • jednoduchého účtovníctva povinný základ dane upraviť o rozdiel už zaplatenej istiny a odpisov z tohto majetku zahrnutých do základu dane; rovnaký postup ako daňovník účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva uplatní aj daňovník, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 11 alebo ods. 14;
• pri kúpe prenajatej veci obstarávanej formou finančného prenájmu pred uplynutím minimálnej doby prenájmu stanovenej v § 2 zákona o dani z príjmov (60 % doby odpisovania podľa § 26 ods. 1 ZDP) za kúpnu cenu nižšiu, ako je jej daňová zostatková cena, je daňovník povinný zvýšiť základ dane o sumu úrokov uplatnených v základe dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. O túto sumu úrokov sa zvyšuje vstupná cena obstarávaného majetku.
  Z takto zvýšenej vstupnej alebo zostatkovej ceny sa následne počítajú odpisy podľa § 27 alebo § 28 ZDP pri zachovaní platnej ročnej odpisovej sadzby alebo koeficientu, t. j. úroky sa zahrnú do základu dane v zdaňovacích obdobiach nasledujúcich po zdaňovacom období po predčasnom odkúpení predmetu nájmu.
  Táto úprava sa použije na hmotný majetok obstarávaný formou finančného prenájmu, pri ktorom sa uplatňujú odpisy v súlade s § 27 alebo § 28, ako aj na hmotný majetok,pri ktorom sa uplatňujú tzv. lízingové odpisy;
• pri kúpe prenajatej veci po skončení operatívneho prenájmu za kúpnu cenu nižšiu, ako je jej daňová zostatková cena podľa § 25 ods. 3, je kupujúci (bývalý nájomca) povinný zvýšiť základ dane o kladný rozdiel medzi už uplatneným nájomným v daňových výdavkoch a odpismi, ktoré by si mohol prenajímateľ uplatniť z tohto majetku počas doby trvania nájomnej zmluvy do daňových výdavkov. O vyčíslený kladný rozdiel si daňovník zvyšuje vstupnú cenu obstarávaného majetku;

b) od 1. 1. 2014 sa postupuje pri úprave základu dane podľa ustanovenia § 17 ods. 24 účinného od 1. 1. 2014:

• v prípade predčasného ukončenia nájomnej zmluvy z dôvodu insolventnosti nájomcu, kedy dochádza k vráteniu predmetu nájmu, sa do základu dane zahrnuje daňová zostatková cena, pričom na stratu z dôvodu vrátenia (odkúpenia) predmetu nájmu prenajímateľovi sa neprihliada. Daňovník – nájomca, ktorý účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo ktorý vedie daňovú evidenciu (§ 6 ods. 11), zahrnie do základu dane zostatkovú cenu predmetu nájmu do výšky skutočne zaplatenej istiny zníženej o odpisy už zahrnuté do základu dane;
• pri predčasnom ukončení nájomnej zmluvy z dôvodu totálneho znehodnotenia predmetu nájmu haváriou alebo krádežou sa do základu dane zahrnuje zostatková cena do výšky, ktorá je uznaná za daňový výdavok v prípade vyradenia majetku z dôvodu škody zavinenej, ako aj nezavinenej;
• pri kúpe predmetu nájmu finančného prenájmu pred uplynutím minimálnej doby stanovenej ZDP sa základ dane zvyšuje o kladný rozdiel medzi zrýchlenými lízingovými odpismi už uplatnenými v daňových výdavkoch a odpismi, ktoré by si daňovník uplatňoval ako vlastník, ak by použil rovnomerný spôsob odpisovania. Daňovník (nájomca kupujúci predmet nájmu) pokračuje v odpisovaní tohto majetku po kúpe metódou rovnomerného spôsobu odpisovania ako v ďalších rokoch odpisovania. V nadväznosti na uvedenú úpravu dochádza v § 25 ods. 3 ZDP k spresneniu stanovenia zostatkovej ceny pri predčasnom odkúpení predmetu nájmu finančného prenájmu. Zostatkovou cenou majetku v tomto prípade je vstupná cena znížená o zrýchlené lízingové odpisy zahrnuté do základu dane a zvýšená o rozdiel, o ktorý sa zvyšuje základ dane podľa § 17 ods. 24 ZDP (t. j. o kladný rozdiel medzi zrýchlenými lízingovými odpismi a odpismi, ktoré by daňovník uplatnil ako vlastník pri uplatnení rovnomerného spôsobu odpisovania);
• pri kúpe prenajatej veci po skončení operatívneho prenájmu za kúpnu cenu nižšiu, ako je jej daňová zostatková cena podľa § 25 ods. 3, je kupujúci (bývalý nájomca) povinný zvýšiť základ dane o kladný rozdiel medzi už uplatneným nájomným v daňových výdavkoch a odpismi, ktoré by si mohol prenajímateľ uplatniť z tohto majetku počas doby trvania nájomnej zmluvy do daňových výdavkov. O vyčíslený kladný rozdiel si daňovník zvyšuje vstupnú cenu obstarávaného majetku.
  
  

3.3 Úprava základu dane o neuhradený záväzok, resp. jeho neuhradenú časť

Do 31. 12. 2013 bol daňovník – dlžník – povinný v súlade s § 17 ods. 27 ZDP zvýšiť základ dane o sumu neuhradeného záväzku alebo jeho časti, ak od jeho splatnosti uplynula doba 36 mesiacov. Povinnosť úpravy základu dane sa dotýkala záväzkov alebo ich častí, ktoré prislúchajú k výdavku (nákladu), ktorý je podľa § 19 ZDP daňovým výdavkom, k výdavku (nákladu) prislúchajúcemu k odpisovanému a neodpisovanému majetku, zásobám a inému majetku, pri ktorom vzniká výdavok (náklad) pri jeho zaradení alebo vyradení zo spotreby alebo z používania (napr. cenné papiere). Základ dane sa upravoval aj o záväzky účtované ako zníženie výnosu (príjmu), napr. poskytnuté bonusy, skontá, rabaty a zľavy z kúpnej ceny.

S účinnosťou od 1. 1. 2014 zákonom č. 463/2013 Z. z. došlo v § 17 ods. 27 ZDP k zmene spôsobu zvyšovania základu dane o sumu nezaplatených záväzkov, resp. ich neuhradených častí, pričom vymedzenie záväzkov, ktorých sa zvýšenie základu dane týka, ostalo zachované. Novým znením ustanovenia § 17 ods. 27 ZDP sa zavádza postupné zvyšovanie základu dane o sumu nezaplatených záväzkov, resp. ich neuhradených častí na základe časového testu ako recipročná úprava vo vzťahu k možnosti tvorby opravnej položky k neuhradeným pohľadávkam.

Daňovník – dlžník – bude povinný zvýšiť základ dane v nadväznosti na dobu (počet dní), ktorá uplynula od lehoty splatnosti neuhradeného záväzku, a to tak, aby zvýšenie základu dane, ak od dohodnutej splatnosti záväzku uplynula doba dlhšia ako:

a) 360 dní – predstavovalo minimálne 20 % menovitej hodnoty záväzku alebo jeho nesplatenej časti,

b) 720 dní – predstavovalo minimálne 50 % menovitej hodnoty záväzku alebo jeho nesplatenej časti,

c) 1 080 dní – predstavovalo minimálne 100 % menovitej hodnoty záväzku alebo jeho nesplatenej časti.

ZDP zároveň stanovuje, že lehotou splatnosti záväzku je lehota dohodnutá pri vzniku záväzku a na účely ZDP nie je možné túto lehotu predĺžiť. Ak po období, v ktorom bol základ dane daňovníka – dlžníka – zvýšený o 100 % menovitej hodnoty záväzku alebo jeho nesplatenej časti, dlžník uhradí záväzok, resp. jeho nesplatenú časť, potom v zdaňovacom období, v ktorom bol záväzok alebo jeho nesplatená časť uhradená, si môže znížiť základ dane, a to o výšku uhradeného záväzku, o ktorú bol základ dane tohto daňovníka v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach zvýšený.

V zdaňovacom období, v ktorom dôjde k premlčaniu záväzku alebo k jeho zániku, sa základ dane zníži o výšku záväzku účtovanú v súlade s účtovníctvom do výnosov.

Nový spôsob zvyšovania základu dane o neuhradený záväzok, resp. jeho nesplatenú časť na základe časového testu podľa počtu dní, ktoré uplynuli od lehoty splatnosti, sa prvýkrát uplatní u daňovníka, ktorého zdaňovacím obdobím je:

• kalendárny rok, za zdaňovacie obdobie 2014,
• hospodársky rok, za zdaňovacie obdobie, ktoré končí v roku 2014.

Zvýšenie základu dane o neuhradené záväzky alebo ich časti sa netýka neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby (zákon č. 213/1997 Z. z.) a rozpočtových a príspevkových organizácií (zákon č. 523/2004 Z. z.).

3.4 Konto pracovného času

Do ZDP sa v ustanovení § 17 ods. 33 a § 20 ods. 9 zavádza úprava týkajúca sa konta pracovného času. Konto pracovného času definuje § 87a Zákonníka práce ako spôsob nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť len kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov.

Dohoda o zavedení konta pracovného času musí byť písomná, pričom dohodu nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Zamestnávateľ je však povinný vyplatiť zamestnancovi mzdu, ktorá zodpovedá ustanovenému týždennému pracovnému času zamestnanca. Zároveň v kolektívnej zmluve alebo v dohode so zástupcami zamestnancov sa musí dohodnúť vyrovnávacie obdobie konta pracovného času, v ktorom sa vyrovná rozdiel medzi ustanoveným týždenným pracovným časom a skutočne odpracovaným časom zamestnanca, pričom vyrovnávacie obdobie nesmie byť dlhšie ako 30 mesiacov.

Pri uplatňovaní konta pracovného času môže zamestnávateľ rozvrhnúť pracovný čas tak, že v prípade:

• menšej potreby práce zamestnanec odpracuje menej hodín, ako je jeho ustanovený týždenný pracovný čas alebo prácu nebude vykonávať vôbec – tzv. záporný účet konta pracovného času,
• väčšej potreby práce zamestnanec odpracuje viac hodín, ako je jeho ustanovený týždenný pracovný čas – tzv. kladný účet konta pracovného času.

Pri uplatňovaní konta pracovného času je zamestnávateľ povinný viesť účet konta pracovného času, na ktorom eviduje rozdiel medzi ustanoveným týždenným pracovným časom a skutočne odpracovaným časom zamestnanca a rozdiel medzi skutočne poskytnutou základnou zložkou mzdy a základnou zložkou mzdy, na ktorú by mal zamestnanec právo za skutočne odpracovaný čas.

V prípade záporného účtu konta pracovného času sa časové rozlíšenie mzdových nákladov vrátane poistného, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnanca, zahrnuje do základu dane. V nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, ak zamestnanec neodpracované hodiny odpracuje, sa zúčtovanie časového rozlíšenia nákladov budúcich období na príslušný nákladový účet do základu dane nezahŕňa.

V prípade kladného účtu konta pracovného času zamestnávateľ, ak mu nie je známa presná výška mzdy (napr. z dôvodu možnej budúcej valorizácie mzdy v čase jej výplaty), účtuje v súlade s účtovníctvom rezervu na mzdu vrátane poistného a príspevkov, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnanca. ZDP sa v § 20 ods. 9 písm. a) dopĺňa o túto rezervu, ktorá bude s účinnosťou od 1. 1. 2014 daňovo uznanou rezervou, t. j. znamená to, že v účtovníctve vytvorená rezerva sa bude považovať za daňový výdavok. V prípade, že zamestnávateľ pozná presnú výšku mzdy vrátane poistného a príspevkov, účtuje o záväzku voči zamestnancovi a náklad, ktorý sa k nemu vzťahuje, je daňovo uznateľným v súlade s účtovníctvom.

3.5 Reklamné predmety

Zákonom č. 463/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2014 došlo v prípade uznateľnosti reklamných predmetov k 2 zmenám:

a) hodnota reklamných predmetov uznaných za daňové výdavky bola zvýšená na 17 € za 1 predmet, pričom podmienka, že reklamný predmet nemusí byť označený obchodným menom ani ochrannou značkou, ostala naďalej v platnosti. Zmena bola vykonaná z dôvodu ľahšej zapamätateľnosti daňovníkmi;

b) ZDP z dôvodu právnej istoty daňovníkov explicitne vymedzuje, že reklamnými predmetmi nie sú darčekové reklamné poukážky, a to z dôvodu, že:

• reklamnú poukážku nemožno považovať za predmet – nemá úžitkovú hodnotu,
• daňovník reklamnou poukážkou zvyčajne nevykonáva reklamu svojej činnosti, ale v zásade dáva k dispozícii určitý obnos finančných prostriedkov na nákup služieb alebo tovaru inej spoločnosti,
• darčeková poukážka aj podľa zákona o DPH nie je považovaná za tovar, ale za „platobný prostriedok“.

3.6 Zmena spôsobu uplatňovania daňovej straty

S účinnosťou od 1. 1. 2014 sa zavádza nový spôsob uplatňovania odpočtu daňovej straty. Daňovú stratu bude možné odpočítavať počas najviac štyroch po sebe nasledujúcich zdaňovacích období. Zároveň sa stanovuje, že daňová strata sa bude uplatňovať počas týchto 4 rokov v rovnomernej výške, t. j. vo výške 1/4 ročne.

Nové pravidlá uplatňovania daňovej straty sa vzťahujú na daňovú stratu vykázanú za zdaňovacie obdobia začínajúce po 31. decembri 2013.

V nadväznosti na prechodné ustanovenie § 52za ods. 4 sa daňová strata vykázaná v jednotlivých zdaňovacích obdobiach bude odpočítavať nasledovne:

V prípade fyzických osôb má uvedené ustanovenie vplyv aj na uplatnenie strát vzniknutých do 31. 12. 2011, ktoré sa nebudú môcť už uplatniť od úhrnu čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 až § 8 ZDP, ale všetky neuplatnené straty vzniknuté za zdaňovacie obdobia 2010 až 2012 vrátane straty z príjmov z prenájmu vykázanej v zdaňovacích obdobiach 2010 a 2011 sa spočítajú a rovnomerne sa uplatnia počas štyroch rokov v súlade so znením § 30 účinným od 1. 1. 2014, t. j. od čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP.

Pri uplatňovaní daňových strát vykázaných za zdaňovacie obdobia 2008 a 2009 sa postupuje podľa ustanovenia § 30 ZDP účinného do 31. decembra 2009, t. j. umožňuje sa dokončiť odpočítanie daňových strát počas piatich zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, v ktorom bola strata vykázaná v ľubovoľnej výške v príslušnom zdaňovacom období. V prípade fyzických osôb sa táto strata môže odpočítavať od úhrnu čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 až § 8 ZDP vrátane straty vykázanej z príjmov podľa § 6 ods. 3 ZDP.

3.7 Doprava do zamestnania

Do 31. 12. 2013 výdavky zamestnávateľa na zabezpečenie prepravy zamestnancov z miesta ich bydliska, resp. z dohodnutého miesta, na ktoré sa zamestnanci sústreďujú k nástupu na použitie dopravného prostriedku zamestnávateľa na pracovisko, sa vo všeobecnosti nepovažovali za daňový výdavok. Len v špecifických prípadoch, a to ak pracoviskom zamestnancov je vysunuté miesto a ich preprava na toto miesto nebola možná iným spôsobom (neexistuje spojenie verejnou dopravou a pod.), a preto ju musel zabezpečovať sám zamestnávateľ, bolo možné z daňového hľadiska posúdiť takto zabezpečovanú dopravu obdobne ako napr. pri vnútropodnikovej doprave, t. j. bolo možné za daňové výdavky považovať aj náklady vynaložené na prepravu zamestnancov na pracovisko z miesta, z ktorého už nie je možná iná forma verejnej dopravy na toto pracovisko.

S účinnosťou od 1. 1. 2014 sa dopĺňa ustanovenie § 19 ods. 2 ZDP o nové písmeno s), podľa ktorého sa za daňový výdavok považuje aj výdavok zamestnávateľa na dopravu na miesto výkonu práce zamestnanca a späť z dôvodu, že hromadnými dopravnými prostriedkami nie je doprava preukázateľne vykonávaná vôbec alebo v rozsahu zodpovedajúcom potrebám zamestnávateľa. V prípade, ak bola zamestnávateľovi na túto formu dopravy poskytnutá dotácia, podpora alebo príspevok z prostriedkov štátneho rozpočtu, rozpočtu obce alebo rozpočtu vyššieho územného celku, zamestnávateľ môže zahrnúť do daňových výdavkov iba tú časť jeho výdavkov, o ktorú výdavky prevyšujú skutočne prijatú dotáciu, podporu alebo príspevok.

Na druhej strane (u zamestnanca) je preprava zamestnancov dopravným prostriedkom zamestnávateľa (zmluvného partnera, ak tieto služby uhrádza zamestnávateľ) z miesta ich bydliska, resp. z dohodnutého miesta na pracovisko pre dotknutých zamestnancov nepeňažným príjmom zo závislej činnosti, ktorý je predmetom dane. Výšku tohto nepeňažného príjmu je potrebné stanoviť cenou obvyklou v mieste a v čase plnenia [§ 2 písm. c) ZDP].

Ak si zamestnanci časť nákladov na túto dopravu hradia z vlastných prostriedkov, predmetom dane je rozdiel medzi ich úhradou a vypočítanou (stanovenou) výškou nepeňažného plnenia. V prípade, ak časť cesty nie je možné absolvovať žiadnym prostriedkom hromadnej dopravy a možno ju posudzovať obdobne ako tzv. „závodnú dopravu“, takéto nepeňažné plnenie sa zamestnancom nezdaní. Uvedené platí aj do 31. 12. 2013, aj po 1. 1. 2014.

Poznámka redakcie:
§ 17 ods. 17 zákona č. 595/2003 Z. z.
§ 17 ods. 27 zákona č. 595/2003 Z. z.
§ 20 ods. 9 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z
§ 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z.

Autor: Ing. Michaela Vidová, Ing. Miroslava Brnová