7. Časové rozlíšenie z pohľadu zákona o dani z príjmov

Časové rozlíšenie z pohľadu zákona o dani z príjmov

Keďže časové rozlíšenie (ako účtovný pojem) požaduje presne určitú výšku hodnoty, ktorá sa účtuje, z pohľadu zákona o dani z príjmov sa akceptuje na účely výpočtu základu dane. O časovom rozlíšení hovorí aj daňový zákon – ale v inom kontexte ako zákon o účtovníctve.

Pri faktúre, ktorá sa účtuje čiastočne do nákladov a čiastočne na účet časového rozlíšenia (pričom ešte nie je zaplatená), je nutné zohľadniť § 17 ods. 19 zákona o dani z príjmov, ktorý špecifikuje, že podmienke zaplatenia podliehajú najčastejšie tieto služby:

1. výdavky/náklady na poradenské a právne služby, ktorými sú služby právne, účtovnícke, audítorské, daňových poradcov – kód KP 69.1; KP 69.2,
2. výdavky/náklady na sprostredkovateľské provízie do výšky 20 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu (aj obchodu sprostredkovaného na základe mandátnych a podobných zmlúv),
3. marketingové štúdie a prieskumy trhu – ide o ustanovenie obmedzené zaplatením nielen na strane dlžníka, ale rovnaká povinnosť (možnosť) bola daná aj na strane veriteľa – táto platba (inkaso) sa u veriteľa zahrnie do základu dane len po prijatí platby,
4. výdavky/náklady za prenájom HM a NM (každý prenájom HM a NM), priemyselné, ale i kultúrne licenčné poplatky, pričom ak ide o nájomné platené ...