Stravovanie zamestnancov ako daňový výdavok

Zamestnávatelia, ktorí zabezpečujú stravovanie svojich zamestnancov, musia riešiť aj mnohé daňové súvislosti. Výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním sú u zamestnávateľa za určitých presne stanovených podmienok výdavkom znižujúcim zdaniteľné príjmy. Sú to však nielen podmienky upravené v zákone o dani z príjmov, ale aj podmienky upravené v súvisiacich pracovnoprávnych predpisoch.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1. decembra 2016 sa zvyšujú sumy stravného pre jednotlivé časové pásma a tým sa zvyšuje aj limit príspevku zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov.

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov patria do skupiny výdavkov na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov. Základné podmienky pre ich uplatnenie v daňových výdavkoch sú zadefinované v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), podľa ktorého musí ísť o výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zároveň ide o limitované výdavky v zmysle § 19 ods. 1 ZDP, pretože v § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 ZDP je ustanovené, že výdavky vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok a vo výške ustanovených osobitným predpisom. Osobitným predpisom, na ktorý sa odvoláva citované ustanovenie ZDP, je aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

Osobitne treba posudzovať stravovanie fyzických osôb – podnikateľov, kde limitujúcim zákonom je ZDP, a to úpravou v § 19 ods. 2 písm. p).

Zabezpečenie stravovania zamestnávateľom

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom v pracovnom pomere vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako 4 hodiny.

Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancovi, ktorý

• na svojom pracovisku vykonáva prácu viac ako štyri hodiny,
• odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom bol vyslaný na pracovnú cestu.