4. Výdavky, ktoré ZDP uznáva za daňové výdavky

Výdavky (náklady), ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov, sú uvedené v § 19 ods. 2 až 3 ZDP a v § 20 ZDP. V týchto ustanoveniach sú uvedené aj výdavky (náklady), ktorých rozsah alebo podmienky, za ktorých môžu byť uznané za daňový výdavok, limituje osobitný predpis.

Táto kapitola príspevku sa venuje len niektorým z týchto regulovaných výdavkov (nákladov).

§ 19 ZDP

Odsek 2 písm. a): výdavky (náklady), ktoré je daňovník povinný uhradiť podľa osobitných predpisov

Hoci pri tomto ustanovení je uvedená odvolávka na niektoré zákony, v zmysle tohto ustanovenia sú daňovým výdavkom všetky platby, na úhradu ktorých je daňovník povinný podľa osobitných predpisov, a to aj v zmysle takých predpisov, ktoré ešte len budú schválené.

Ide teda o výdavky, ktoré síce nie sú menovite uvedené v odseku 2 písm. a), ale povinnosť ich zaplatenia vyplýva z osobitných zákonov. Môže ísť napr. o „koncesionárske poplatky“, ktoré je povinný podľa zákona č. 340/2012 Z. z. povinný platiť každý zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov.

V zmysle tohto ustanovenia daňovník zahrnie do daňových výdavkov napr. aj diaľničný poplatok, a to vo výške jej ceny na príslušný typ vozidla.

Uvedené ustanovenie však neplatí pre pokuty a sankcie, ktoré sú tiež povinnými platbami podľa osobitných predpisov (to, že ide i nedaňový výdavok, vyplýva z § 21 zákona o dani z príjmov).

Odsek 2 písm. b) a ...