Odpočítanie daňovej straty v kontexte rozhodnutí Súdneho dvora EÚ – II. časť

V tomto príspevku nadväzujeme na predchádzajúcu tému týkajúcu sa rozhodovacej činnosti SD EÚ, a to pokiaľ ide o problematiku odpočítania daňovej straty v cezhraničných situáciách v kontexte práva EÚ.

Na tomto mieste prinášame aktuálne rozhodnutie Súdneho dvora vo veci AURES Holdings, a. s., proti Odvolacímu finančnímu ředitelství (Rozsudok SD EÚ zo dňa 27. februára 2020 vo veci C-405/18), ktoré dopĺňa predchádzajúci rozbor tejto témy. S ohľadom na úzku súvislosť a nadväznosť uvádzame následne aj rozhodnutie vo veci National Grid Indus BV proti Inspecteur van de Belastingdienst Rijnmond/kantoor Rotterdam (Rozsudok SD EÚ vo veci C-371-10), ktoré už na stránkach tohto časopisu bolo v iných súvislostiach spomenuté a ktoré môže napomôcť lepšiemu porozumeniu prvého uvedeného rozhodnutia.

Tak ako pri iných rozhodnutiach SD EÚ, aj na tomto mieste sa na úvod žiada zdôrazniť právny základ rozhodovania Súdneho dvora o výklade ustanovení primárneho práva EÚ týkajúcich sa slobôd vnútorného trhu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti SD EÚ vyplýva, že aj keď oblasť priamych daní patrí do právomoci členských štátov, tieto ju musia vykonávať v súlade s právom Európskej únie (napr. rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21; zo 16. júla 1998, ICI, C-264/96, Zb. s. I-4695, bod 19 a z 23. februára 2006, Keller Holding, C-471/04, Zb. s. I-2107, bod 28). Predovšetkým sa štáty musia zdržať takého zásahu, ktorý by bol diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti (pozri tiež rozsudky z 11. augusta 1995, Wielockx, C-80/94, Zb. s. I-2493, bod 16; z 29. apríla 1999, Royal Bank of Scotland, C-311/97, Zb. s. I-2651, bod 19 a z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 37).

Nižšie analyzované rozhodnutia SD EÚ sú zamerané predovšetkým na článok 49 a 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Článok 49 a nasledujúce ZFEÚ upravujú zákaz obmedzení slobody štátnych príslušníkov jedného členského štátu usadiť sa na území iného členského štátu. Súčasne sa zakazujú obmedzenia zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda usadiť sa pritom zahŕňa tiež právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu, a to pokiaľ pravidlá pre voľný pohyb kapitálu nestanovujú inak. Podľa čl. 54 ZFEÚ so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu, ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v EÚ, sa na účely tejto kapitoly ZFEÚ zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi v členských štátoch. Na účely tohto ustanovenia sa spoločnosťami rozumejú spoločnosti založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstiev a iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva, avšak s ...