Odpočítanie daňovej straty v kontexte rozhodnutí Súdneho dvora EÚ

V tomto príspevku prinášame rozbor jedného z najnovších rozhodnutí Súdneho dvora vo veci Memira Holding zo dňa 19. júna 2019, ktoré sa týkalo otázky odpočítania daňovej straty na úrovni materskej spoločnosti, ktorá bola dosiahnutá na úrovni zahraničnej dcérskej spoločnosti.

Na tento účel vychádzame zo skoršieho rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Marks & Spencer, ktoré sa v priebehu rokov stalo najčastejším referenčným rozhodnutím pre otázku posudzovania odpočítania daňových strát v nadnárodnej skupine a ktorého závery boli judikatúrou Súdneho dvora postupne precizované.

Uvádzame taktiež rozhodnutie vo veci A/S Bevola, v ktorom Súdny dvor rozpracoval uplatnenie konceptu odpočítania zahraničných strát na situáciu stálych prevádzkarní. Spoločný rozbor týchto rozsudkov prináša komplexnejší pohľad na prístup Súdneho dvora k odpočítavaniu daňových strát v kontexte práva EÚ medzi jednotlivými členskými štátmi.

Tak ako pri iných rozhodnutiach SD EÚ, aj na tomto mieste sa žiada zdôrazniť na úvod právny základ rozhodovania Súdneho dvora o výklade ustanovení primárneho práva EÚ týkajúcich sa slobôd vnútorného trhu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti SD EÚ vyplýva, že aj keď oblasť priamych daní patrí do právomoci členských štátov, tieto ju musia vykonávať v súlade s právom Európskej únie (napr. rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21; zo 16. júla 1998, ICI, C-264/96, Zb. s. I-4695, bod 19, a z 23. februára 2006, Keller Holding, C-471/04, Zb. s. I-2107, bod 28). Predovšetkým sa štáty musia zdržať takého zásahu, ktorý by bol diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti (pozri tiež rozsudky z 11. augusta 1995, Wielockx, C-80/94, Zb. s. I-2493, bod 16; z 29. apríla 1999, Royal Bank of Scotland, C-311/97, Zb. s. I-2651, bod 19, a z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 37).

Analyzované rozhodnutia sa týkajú konania o prejudiciálnej otázke a v rámci toho výkladu článkov 49 a 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Podľa čl. 49 a nasl. ZFEÚ sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Ako sa ďalej uvádza, sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti (založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstiev a iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva – s výnimkou neziskových spoločností), a to za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia o pohybe kapitálu nestanovujú inak.

Podľa čl. 54 ZFEÚ so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v EÚ sa na účely tejto kapitoly ZFEÚ zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských štátov. Na účely tohto ustanovenia sa spoločnosťami rozumejú spoločnosti založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstiev a iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva, avšak s výnimkou neziskových spoločností.

Vybrané rozhodnutia SD EÚ analyzujeme z pohľadu metodológie uplatnenej Súdnym dvorom, pričom dávame do pozornosti jednotlivé fázy právneho posúdenia z pohľadu práva EÚ. Zameriavame sa pri tom na identifikáciu uplatniteľnej slobody vnútorného trhu, existencie obmedzenia takejto slobody a následne možnosťami odôvodnenia obmedzenia naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a skúmaním uplatneného odôvodnenia z pohľadu rešpektovania testu proporcionality. Práve posledná fáza tejto metodológie v podobe testu proporcionality sa v popisovaných rozhodnutiach ukázala ako kľúčová pre podanie výkladu práva EÚ v kontexte posudzovaných vnútroštátnych právnych úprav.

Obsah:

1. Marks & Spencer plc verzus David Halsey – Her Majesty’s Inspector of Taxes (rozsudok vo veci C-446/03 zo dňa 13. decembra 2005)
- žiadosti o daňovú úľavu boli zamietnuté z dôvodu, že daňovú úľavu pre skupinu možno poskytnúť len vo vzťahu stratám zaevidovaným v Spojenom ...