2. Daňový poriadok (Daňová obhajoba v praxi)

(rešerš)

Správu daní upravuje zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ostatné novely č. 221/2019 Z. z., č. 369/2019 Z. z. a č. 390/2019 Z. z.). V daňovom poriadku sú významné ustanovenia uplatniteľné pri daňovej obhajobe daňového subjektu. Ďalej uvádzame rešerš daňového poriadku (v zátvorke sú aj odkazy na konkrétne paragrafy zákona) so zameraním na vybrané témy z pohľadu daňového subjektu.

Zákon definuje dôležité pojmy, najmä – správa daní, daň, daňové konanie. Správou daní je postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa daňových zákonov. Daňovým konaním je také konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov (§ 2 daňového poriadku), teda štvrtá časť od § 58 daňového poriadku.

Do správy daní sa zavádza nový pojem – index daňovej spoľahlivosti, ktorý predstavuje hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči finančnej správe v oblasti daňových predpisov a účtovných predpisov [§ 2 písm. h) daňového poriadku; § 53d daňového poriadku].

Základné zásady správy daní (§ 3 daňového poriadku) – sú to najčastejšie používané ustanovenia zákona na obhajobu daňového subjektu spolu s ustanoveniami § 24 o dokazovaní. Základné zásady sa dajú zjednodušene vyjadriť takto: zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1 daňového poriadku), zásada úzkej spolupráce (§ 3 ods. 2 a 8 daňového poriadku), zásada hospodárnosti (§ 3 ods. 2 daňového poriadku; § 44o ods. 1 daňového poriadku), zásada objektívneho hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3; § 24 ods. 2 daňového poriadku), zásada neverejného konania (§ 3 ods. 4 daňového poriadku), zásada oficiality (§ 3 ods. 5 daňového poriadku), zásada prednosti obsahu pred formou (§ 3 ods. 6 daňového poriadku), zásada zákazu zneužitia práva (§ 3 ods. 6 daňového poriadku), zásada rovnosti (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), zásada predvídateľnosti a stability rozhodovania (§ 3 ods. 9 daňového poriadku).

Na právne úkony bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti – sa pri správe daní neprihliada (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).

Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytoč­ných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostried­ky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (§ 3 ods. 2 daňového poriadku).

Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 9 daňového poriadku).

Daňový subjekt je osoba, ktorej daňové zákony ukladajú povinnosti alebo priznávajú práva. Iná osoba je osoba, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní (§ 4 daňového poriadku), napr. prizvaný svedok alebo znalec. Prítomnosť odborného doprovodu (napr. daňový poradca, advokát, účtovník) na daňovom úrade sa realizuje cez sprístupnenie daňového tajomstva písomne do zápisnice z ústneho pojednávania [§ 11 ods. 5 písm. e) daňového poriadku].

Daňový subjekt sa môže dať zastupovať zástupcom (napr. daňovým poradcom), ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne (bez notárskeho overenia) alebo ústne do zápisnice u správcu dane (§ 9 ods. 2).

Udelenie plnomocenstva alebo jeho odvolanie je účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane. Plnomocenstvo môže byť všeobecné alebo adresné (presne vymedzené).

V prípade „problematického“ daňového subjektu môže správca dane zo zákona ustanoviť zástupcu tak, že požiada SKDP, aby navrhla zástupcu zo zoznamu daňových poradcov; správca dane môže ustanoviť zástupcu aj právnickej ...