Jednou z možností, ako môže spoločnosť s ručením obmedzeným rýchlo a jednoducho získať finančné prostriedky pre svoju aktuálnu potrebu, je pôžička od spoločníkov. Negatívom tohto spôsobu náhrady vlastných zdrojov môže byť celkový nepriaznivý pohľad na takto zadlženú spoločnosť. V čase nepriaznivého hospodárskeho vývoja spoločnosti však spoločníci často nemajú inú možnosť, ako siahať po poskytovaní pôžičiek z vlastného vrecka.
Obsah:
1. Právny rámec zmluvy o pôžičke § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka
2. Účtovanie o prijatej pôžičke
3. Bezúročná pôžička poskytnutá spoločníkom
3.1 Pravidlá transferového oceňovania pri bezúročnej pôžičke
4. Úročená pôžička poskytnutá spoločníkom
4.1 Pravidlá transferového oceňovania pri úročenej pôžičke
4.2 Uznanie úrokov v daňových výdavkoch spoločnosti
5. Pravidlá nízkej kapitalizácie
6. Dodanenie nezaplatených úrokov z pôžičky
7. Odpustenie pôžičky
8. Úroky z omeškania
8.1 Úrok z omeškania z pohľadu daňového výdavku
Zmluva o pôžičke je ako zmluvný typ upravená ustanovením § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. V zmysle týchto ustanovení veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluva o pôžičke teda predpokladá jednak dohodu strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Dôležité je, že pri peňažnej pôžičke Občiansky zákonník umožňuje úroky dohodnúť, to znamená, nie je nutné, aby úroky boli dohodnuté. V praxi tak možno uzatvoriť zmluvu o finančnej pôžičke, v ktorej sa výška úrokov dohodne, alebo zmluvu o finančnej pôžičke, kde sa za požičanie finančnej istiny neplatí žiadny úrok.
Ak sú predmetom pôžičky peniaze, je zmluva o pôžičke do určitej miery podobná zmluve o úvere. Zmluva o úvere je upravená v § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. V zmysle týchto ustanovení sa veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do istej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Dobrá rada:
V praxi sa niekedy vyskytuje mylný názor, že medzi podnikateľmi sa môže uzavrieť len zmluva o úvere. Dôvodom má byť fakt, že vzťah medzi podnikateľmi sa riadi treťou časťou Obchodného zákonníka, v ktorej je úprava zmluvného typu zmluvy o úvere. Tento názor je v rozpore s platnou legislatívou, podľa ktorej skutočnosť, že vzťah medzi určitými osobami sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka, neznamená, že tieto strany nemôžu uzavrieť zmluvu, ktorá je ako zmluvný typ upravená len v Občianskom zákonníku. Táto možnosť jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvy medzi podnikateľmi, ktoré nie sú upravené v tretej časti Obchodného zákonníka a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku. Keďže teda tretia časť Obchodného zákonníka neupravuje zmluvný typ zmluvy o pôžičke, možno pochopiteľne uzavrieť medzi týmito osobami zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Tento vzťah sa však môže v otázkach neupravených § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka spravovať treťou časťou Obchodného zákonníka.
Z porovnania podstatných častí zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že zmluva o pôžičke a zmluva o úveru sú rôzne zmluvné typy.
Kým napr. zmluva o pôžičke vzniká konaním strán (prenechaním predmetu pôžičky), z hľadiska právnej teórie teda ide o zmluvu reálnu, zmluva o úvere vzniká dohodou, ktorou veriteľ preberá iba záväzok na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho prospech za úrok peniaze na určitú dobu, t. j. účinnosť zmluvy nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, ide teda o zmluvu konsenzuálnu.
Z vymedzenia zmluvy o pôžičke vyplýva, že k nej nemožno uzavrieť dodatok, ktorým by bola navýšená istina. Každé jednotlivé poskytnutie peňazí je samostatným uzavretím zmluvy o pôžičke.
V prípade peňažných pôžičiek možno dohodnúť úroky. Ide však o právo a nie povinnosť zmluvných strán, a teda možno dohodnúť aj bezúročnú pôžičku.
Bezúročný úver však nie je možné dohodnúť, pretože zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného vyplýva, že pri zmluve o úvere je úrok predpokladaný priamo zákonom. Pokiaľ nie je úrok dohodnutý, stanoví sa úrok podľa § 502 Obchodného zákonníka.
Pôžičku alebo úver možno poskytnúť spoločnosti len bezhotovostne.
Ustanovenie § 121 ods. 2 Obchodného zákonníka zakazuje poskytnutie finančných prostriedkov spoločnosti s ručením obmedzeným v hotovosti.
Ak finančné prostriedky poskytuje spoločník alebo osoba podľa § 67c ods. 2 Obchodného zákonníka (napr. člen štatutárneho orgánu, zamestnanec v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, prokurista, vedúci organizačnej zložky, člen dozornej rady, tichý spoločník, osoby blízke týmto osobám alebo osoba konajúca na ich účet), môže poskytnúť spoločnosti úver alebo obdobné plnenie, ktoré mu hospodársky zodpovedá, ak ho poskytne inak ako finančnými prostriedkami v hotovosti.
Z pohľadu daňového nie je medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere žiadny zásadný rozdiel.
Poskytnuté pôžičky, resp. úvery nie sú daňovým výdavkom na strane poskytovateľa a na strane dlžníka nie sú daňovým výdavkom výdavky na splátky pôžičiek, resp. úverov [§ 21 ods. 1 a § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z., ďalej len „ZDP“].
2. Účtovanie o prijatej pôžičke
Účtovný režim pôžičky je závislý od doby jej splatnosti, pričom môže ísť o ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies