Manká a škody v účtovníctve a ich vplyv na dane podnikateľov

Škoda

Pojem škoda je definovaný na účely účtovníctva v zákone o účtovníctve nasledovne: škodou na majetku sa rozumie neodstrániteľné poškodenie, zničenie, odcudzenie alebo strata majetku.

Pri poškodení je dôraz kladený na „neodstrániteľnosť“ poškodenia, z čoho sa vyvodzuje, že opraviteľné poškodenie v súlade so zákonom o účtovníctve škodou neexistuje. Náklady na odstraňovanie poškodenia sú nákladmi na službu opravy.

Definícia škody podľa zákona o účtovníctve je akceptovaná aj na účely zákona o dani z príjmov, v ktorom tento pojem vymedzený nie je. Ak konkrétny majetok (napr. auto) možno opraviť, celú preukázateľne vynaloženú sumu na opravu tohto majetku považujeme za daňový výdavok.

Z pohľadu DPH

Z hľadiska zákona o DPH škoda nie je predmetom dane, na druhej strane režimu DPH podlieha oprava v súvislosti s odstránením poškodenia, a to za predpokladu, že dodávateľ služby je platiteľ dane (fakturuje opravu v cene s DPH). Ak odberateľ nie je platiteľom dane, vzniká mu náklad v cene s DPH; ak má postavenie platiteľa dane v súlade s § 49 až § 51 zákona o DPH, má právo z fakturovanej ceny opravy na odpočítanie dane.

Správne posúdiť daňový režim z hľadiska zákona o DPH je dôležité aj z dôvodu uplatnenia odpočítania dane v súlade s § 49 až § 51 zákona o DPH. Ak daňová povinnosť v súvislosti so vznikom škody nevzniká a platiteľ dane k požadovanej finančnej náhrade uplatní neoprávnene daň, právo odpočítať daň platiteľovi, pre ktorého bola faktúra vystavená, nevzniká. Právo na odpočítanie dane vzniká momentom vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru alebo služby. Ak uplatnením finančnej náhrady škody daňová povinnosť nevzniká (fakturácia finančnej náhrady nie je predmetom dane), nevzniká ani platiteľovi, pre ktorého bola faktúra vystavená, právo na odpočítanie dane. Jednotný názor na danú problematiku nenájdeme ani v judikatúre, ktorá rovnako jednoznačne nedefinuje, či manko a škoda podlieha DPH na výstupe alebo nie.

Z rozsudkov v mnohých prípadoch vyplýva obava, aby v konkrétnom prípade išlo o skutočné manko, resp. aby pod manko alebo škodu nebol zahrnutý „predaj na čierno“ s cieľom ukrátiť príjmy štátneho rozpočtu.

Z rozsudkov však vyplývajú tieto všeobecné závery:

• krádež alebo zničenie tovaru nie je možné považovať za zdaniteľné plnenie,
• povinnosť platiť daň sa nevzťahuje ani na prípady, kedy je manko predpísané k náhrade osobám, ktoré majú hmotnú zodpovednosť, a to ani z chýbajúceho tovaru, ani z čiastky náhrady požadovanej od zamestnancov.

Na druhej strane je však kladený dôraz na preukázanie príčin vzniku manka a škody. Dôkazné bremeno je na platiteľovi dane a kritériá posudzovania sú prísne.

Manko

Pojem manko je definovaný v zákone o účtovníctve ako inventarizáciou zistené odcudzenie alebo zistená strata majetku.

V zásade ide o chýbajúci majetok (zásoby, dlhodobý majetok...), „záporný“ inventarizačný rozdiel.

Inventarizačný rozdiel môže mať dvojaký charakter:

• manko – rozdiel medzi nižším skutočným stavom a vyšším stavom podľa účtovníctva, ktorý nemožno preukázať účtovným záznamom (pri peňažných hotovostiach a ceninách sa označuje pojmom schodok),
• prebytok – rozdiel medzi vyšším skutočným stavom a nižším stavom podľa účtovníctva, ktorý nemožno preukázať účtovným záznamom.

Daňovník (ak je účtovná jednotka) musí mať na zreteli povinnosť zaúčtovať tieto inventarizačné rozdiely a daňovo ich posúdiť z hľadiska vplyvu na základ dane.

Z pohľadu DPH

Špecifický charakter majú technologické a technické straty vznikajúce v dôsledku prirodzených vlastností látok. Niektoré materiály a tovary sa totiž vyznačujú takými vlastnosťami, že aj pri najlepšej starostlivosti a odbornej manipulácii dochádza k prirodzeným úbytkom týchto zásob (napr. salámy zosychajú, benzín sa čiastočne odparuje, sypké materiály sa rozprašujú). Do výšky odôvodnených noriem určených vnútorným predpisom účtovnej jednotky sú daňovo akceptované.

Z hľadiska zákona o DPH nie je vo všeobecnosti možné vyvodiť záver, že zistené úbytky na majetku platiteľa sú mimo dosah režimu DPH. V prípade vzniku manka platiteľ dane nakúpený tovar, z ktorého si odpočítal daň, nemôže využiť na svoje zdaniteľné obchody, čím dochádza k narušeniu mechanizmu DPH, konkrétne medzi sumou odpočítanej dane a sumou daňovej povinnosti. Platiteľ dane vo väčšine prípadov napr. nevie objektívne zistiť príčiny vzniku manka a vyvodiť záver, na základe ktorého by bolo možné uplatniť, resp. neuplatniť režim ZDPH, t. j. posúdiť, či vzniknuté manko je predmetom dane.

V súlade so zákonom o DPH zistením prirodzeného úbytku (strát) nevzniká platiteľovi dane daňová povinnosť a nie je povinný vrátiť odpočítanú daň za predpokladu dodržania objektívnych kritérií stanovených noriem prirodzených úbytkov. Režimu DPH nepodliehajú prípady, kedy dochádza k tzv. technologickým úbytkom, t. j. manká do normy. Podmienkou uplatnenia tohto postupu je však dôkladné spracovanie noriem prirodzených úbytkov zásob a reálne odôvodnenie dôvodov ich vzniku a ich výšky. Špecifiká vyplývajú zo spôsobu zisťovania základu dane a uplatňovania výdavkov.

Článok je uvedený v skrátenom znení. Celé znenie článku nájdete zverejnené v súvisiacich dokumentoch.